Júlia Čillíková: Najlepšie vás ochráni vzdelanie [Forbes]

NBS sa čoraz viac sústreďuje na podporu finančnej gramotnosti. Máte projekt 5peňazí a v marci ste sa opäť zapojili do Global Money Week. Čo priniesol?

Koná sa pod záštitou OECD a vytvára výborné podmienky, aby sme preberali dôležitosť finančného vzdelávania. Tento rok bola zaujímavá téma – Hovorme spolu o peniazoch. Na druhej strane treba povedať, že to nestačí robiť raz za rok.

Mali sme stanovený cieľ tristo partnerov, no podarilo sa ich získať až 629. Išli sme cestou zážitkového vzdelávania v centrách a regiónoch. Pracovali sme s múzeami, so školami, s domovmi seniorov a mali sme aj výbornú spoluprácu s médiami. Na sociálnych sieťach sme zasiahli vyše dvoch miliónov používateľov. Verím, že sa v spoločnosti nebudeme rozprávať o peniazoch len jeden týždeň, ale je to skvelý spôsob, ako tému zviditeľniť.

Spomínali ste deti a seniorov. Ktorá skupina je najzraniteľnejšia?

Čísla ukazujú, že všetci, len každý iným spôsobom. Deti a mladí ľudia sú výborná cieľová skupina na vzdelávanie, pretože chodia každý deň do nejakého vzdelávacieho zariadenia.

Čo sa týka zraniteľnosti, ukazuje sa, že najčastejším problémom pri finančnej gramotnosti sú podvody. Vychádzam z čerstvej správy OECD Consumer Financial Risk Monitor. Aj tam sa ukazuje, že na prvom mieste sú podvody a finančné schémy. S nimi sa stretávame všetci. Vysoká zadlženosť domácností sa zase týka ľudí v aktívnom veku.

No ani digitalizácia nie je bez rizika a vzťahuje sa na celú spoločnosť. Pokiaľ ide o kryptoaktíva a nové finančné podvody, vidíme u potenciálnych investorov väčšiu odvahu ako znalosť. V rámci tejto problematiky mierime skôr na mladšiu generáciu. Seniori sú zase veľmi zraniteľní voči podvodom ako takým, nielen tým finančným.

Jedna vec je finančná gramotnosť, ďalšia je mediálna. Predpokladám, že aj vy ste sa už videli na zmanipulovaných videách, kde odporúčate „super investície“. Problém je, že keď sa zneužívajú rešpektované tváre, finančná gramotnosť asi nestačí.

My to voláme digitálna finančná gramotnosť. Väčšina informácií dnes prichádza z online priestoru. Najmä stredná a staršia generácia bola zvyknutá veriť tomu, čo vidí v tlači alebo v serióznom médiu. Dnes v časoch deepfakov naozaj platí „dvakrát meraj a raz rež“. Každý totiž dokáže vyrobiť „fejkové“ video.

Treba dávať pozor a vracať sa k starej pravde: pokiaľ niečo vyzerá veľmi atraktívne, je zadarmo, alebo sľubuje zbohatnutie z večera do rána, musia nám zasvietiť kontrolky. Podvod je v zásade ten istý, len technológie sú iné.

Okrem podvodov upozorňujete na nepovolené podnikanie, no existujú subjekty, ktoré majú „pečiatku“, pričom je ich produkt natoľ ko rizikový, že by doň neznalí klienti nemali vstupovať.

Dnes už máme reguláciu oveľa vyváženejšiu. Ten, kto má licenciu alebo povolenie, musí pred každou ponukou produktu či investície urobiť test vhodnosti pre klienta. Pravdepodobnosť, že vám takýto sprostredkovateľ poradí niečo úplne nevhodné bez upozornenia na riziká, je oveľa nižšia, než keď do toho idete „na vlastnú päsť“.​

Sebadôvera ľudí vo vlastné schopnosti posúdiť situáciu je často príliš vysoká. Každý rok robíme prieskum a subjektívne hodnotenie finančnej gramotnosti vychádza veľmi vysoko. Nie je to len na Slovensku, aj na konferencii v Českej republike odznelo, že ľudia sú presvedčení, že hoci ostatní sú vo financiách slabší, oni sami sú veľmi šikovní a dokážu sa rozhodnúť sami.

Jednoduché odporúčanie znie: ak chcem do niečoho investovať alebo mi niekto niečo ponúka, v prvom rade sa pozriem, či má ten človek alebo subjekt licenciu. Pozriem sa, o čo ide, či ten nástroj má zmysel. Stačí otvoriť našu stránku 5peňazí, kde sú základné charakteristiky jednotlivých investičných produktov.

Spotrebiteľ si musí uvedomiť, že aj on má zodpovednosť – napríklad aspoň prečítať to, čo podpísal. Zároveň musí vedieť, že podstupuje investičné riziko. Napríklad pri podnikových dlhopisoch NBS nemôže skúmať, či má obchodný model danej spoločnosti šancu uspieť. Za finančné výsledky nesie plnú zodpovednosť jej vedenie.

Dokážeme to však vôbec pochopiť? Papierov je príliš veľa, nečítajú sa najľahšie a je v nich množstvo drobných písmen.

Toto je nekonečná diskusia – koľko to má strán a aké veľké majú byť písmená. Na druhej strane som presvedčená, že treba hovoriť o zodpovednosti za vlastné finančné vzdelávanie. Našou úlohou je poskytnúť možnosť vzdelávať sa a vytvoriť základnú reguláciu – to, čo voláme informačná rovnováha. Vyhovárať sa, že som si to neprečítala pre malé písmená, ak ide o veľa peňazí alebo zmluvu na dlhý čas, nie je riešenie.

Vidíme to z podaní, ktoré dostávame. Väčšinou ide o veľmi rizikové investície. Základná ekonomická poučka hovorí: čím vyšší je očakávaný výnos, tým väčšie je riziko. Všetci sa tešia, kým sú trhy v poriadku a profit rastie. Je to ľudské. V momente, keď sa to vyvíja opačným smerom, začínajú hľadať chybu v niečom, čo si predtým neprečítali. Úplne iná situácia je, samozrejme, ak im niekto zámerne nedal potrebné informácie. V podobných prípadoch neraz prídu na rad sankcie.

Pokiaľ sprostredkovateľ odporučil produkt, ktorý nie je pre klienta vhodný, je to problém. Systém je nastavený tak, aby zákazníka chránil, ak nie je ľahkovážny pri uzatváraní zmluvy. V prvom rade si treba dávať pozor na podvody, v druhom nejsť bezhlavo do niečoho, čo nedáva zmysel, a v treťom vždy poriadne porozmýšľať, kam dávam peniaze.

Čo sa týka MiFID dotazníkov, už som sa stretol s tým, že sprostredkovateľ povie: „To sú len ďalšie papiere, vyplním ich za vás.“

Práve to je naša úloha – vysvetliť spotrebiteľovi podstatu. Teda, že nákup akcie alebo dlhopisu nie je termínovaný vklad. Aj keď to vyzerá, že majú výnos a danú hodnotu, existuje zásadný rozdiel.​

Po prvé, nie je žiadna garancia, nechráni vás Fond ochrany vkladov. Veľa závisí aj od emitenta. Požičiavate podniku – no koľko ľudí dokáže vyhodnotiť finančné ukazovatele firmy? V neposlednom rade treba myslieť na likviditu. Pri neobchodovateľných cenných papieroch je to jasné, ale aj pri obchodovateľných sa cena do splatnosti všelijako hýbe.

Keď chce niekto kúpiť dlhopis, mala by mu zasvietiť kontrolka: čo to znamená a aká je to obligácia? Som zástankyňou toho, aby si človek v rámci diverzifikácie portfólia kúpil dlhopisy, ale musí vyhodnotiť, akú časť peňazí, ktoré má k dispozícii, do toho dáva a čo presne kupuje. Ak človek dá všetko do jednej obligácie, ktorej možno ani nerozumie, a potom bude potrebovať svoje financie, môže mať vážny problém. To priamo súvisí s finančnou gramotnosťou.

Aké máte skúsenosti v rámci mystery shoppingov: stretávate sa s tým, že tlak na predaj nie je v súlade s morálkou?

Keď kolegovia zistia podobné konanie, využijú všetky svoje právomoci. Hranice sú regulátorom jasne určené a my sa ich snažíme strážiť.

Pri mystery shoppingu sú väčšinou prvým signálom podania od spotrebiteľov. Nejde teda o jediný zdroj informácií, oveľa častejšie čerpáme z hlásení ľudí.

Investovanie je dôležité, ak chce človek porážať infláciu. Určite nie je len pre „horných desaťtisíc“. Treba však finančným produktom rozumieť a niektorí ľudia toho možno nie sú schopní. Ako docieliť, aby svoje peniaze mohli zhodnocovať aj oni?

Myslím si, že o investovaní možno začať hovoriť až vtedy, keď človek rozumie svojmu osobnému rozpočtu a má prehľad o príjmoch a výdavkoch. Je to prvý krok. Investovať totiž znamená dbať aj na likviditu a časové rozloženie.

Som veľkou zástankyňou investovania. Verím, že je lepšie odkladať si dlhodobo, hoci aj 10 eur, a zhodnocovať ich, ale s rozumom. Najväčším rizikom sú prehnané očakávania. Ak si niekto predstavuje, že musí stoj čo stoj porážať infláciu, dostáva sa tým do obrovského rizika. Keď sa začnete „motať“ už okolo sedem- či osempercentných výnosov, váš rizikový apetít musí byť potenciálne oveľa vyšší. Do takéhoto nebezpečenstva môžete ísť vtedy, ak ide len o časť majetku či portfólia, určite nie o celý.

Je prirodzenou ľudskou vlastnosťou, že by sme všetci chceli byť bohatí a zdraví, ale niekedy zabúdame, že to nie je také jednoduché. Treba si položiť rôzne otázky. Ako vyzerá domáci rozpočet? Koľko potrebujem na bežný život? Akú rezervu na prípadný výpadok príjmu musím mať? Koľko si môžem dovoliť investovať s vyšším rizikom? Rozumiem, že investovanie je pre všetkých, ale musíme si uvedomovať výzvy. O tom je finančné vzdelávanie a zodpovednosť investora. Každý by mal ovládať aspoň úplné základy: napríklad to, že termínovaný vklad, podniková obligácia a štátny dlhopis nie je to isté.

Na trhu sú desaťtisíce sprostredkovateľov. Väčšina je kvalitná a dokáže poradiť. Nechýba však na trhu niekto, kto by k tomu pristupoval opačne a hovoril: „Týmto produktom sa vyhýbajte“? Väčšinu ľudí v tomto biznise ženú provízie a vždy si nájde právne aj ľudsky obhájiteľné dôvody, prečo niečo predať.

Ide presne o prípady, na ktoré ako Národná banka vydávame upozornenia. Snažíme sa prízvukovať, že by nikto nemal ponúkať rizikovú investíciu niekomu, pre koho nie je vhodná. Pokiaľ však sprostredkovateľ neuvedie klienta do omylu a zákazník neklame v dotazníku, k takej investícii by sa nemal dostať.

Každý musí niesť určitú zodpovednosť, keď do niečoho ide. Je to kľúčové. Nemôžeme len tak paušálne povedať, kto môže či nemôže investovať. Základom je finančná gramotnosť. Nemôžeme ľudí prinútiť, ale musíme im možnosť vzdelávať sa ponúknuť. Je to úloha istej časti spoločnosti – nás ako dohľadu aj vlád.

Druhá vec je mať informácie, na základe ktorých sa dokážete rozhodnúť. Podľa mojej skúsenosti je dnes v porovnaní s obdobím spred 15 rokov, keď prišiel MiFID, oveľa menej ľudí, ktorí majú nakúpené zlé investície bez toho, aby vedeli o riziku. Skôr informácie len neprečítali. Ak zistíme, že niekto skutočne používa nekalé obchodné praktiky, snažíme sa to dokázať a voči takémuto subjektu zakročiť.

Zákon o finančnom sprostredkovaní pozná sprostredkovateľov, ktorí sú platení z provízií, a poradcov. Tí na trhu prakticky nie sú. Rád by som sa vrátil k otázke, či nechýba kategória profesionálov, ktorých by si mohol klient priamo najať a ktorí by dokázali ľuďom odporúčať, aby niečo nerobili? Napríklad: „Pozrite sa, tento fond má vysoké poplatky, skúste radšej takúto aplikáciu.“

To sa nedá urobiť príkazom. V zákone priestor na rôzne formy existuje, ale dopyt po nich určuje trh. Či existuje niekto, kto vám povie o alternatívach? Myslím si, že ak má niekto záujem a pozerá si základné ponuky na internete a diskusie, má možnosť nájsť si alternatívy, samozrejme, za predpokladu, že má istú úroveň finančnej gramotnosti.

Je omyl myslieť si, že silnejšou reguláciou by sa niečo zlepšilo. V čase informačnej asymetrie až tak veľa nepriniesla. Keby som to zjednodušila, ochrana spotrebiteľa sa posúva od formálneho prístupu k reálnej férovosti. Nestačí, že je produkt v poriadku, ale musí byť pre klienta vhodný a zrozumiteľný. Ak má produkt príliš veľa „zákutí“, je to istá indícia. Cesta je podľa mňa v zjednodušovaní – kupovať si produkt na to, na čo ho potrebujeme.

Myslel som to naopak: či cesta k licencii finančného poradcu nie je komplikovanejšia ako k agentovi, ktorý predáva za provízie?

Ak je niekto kvalifikovaný, získať licenciu podľa mňa nie je problém. Otázka je, či je klient ochotný za to platiť. Regulačné možnosti existujú, ja som však fanúšičkou trhu. Ochota zákazníka platiť za rady je v našich končinách stále nižšia. Napriek tomu si myslím, že vzhľadom na dostupné informácie je klient slušne chránený – pokiaľ teda nepodpisuje niečo, čo si neprečítal.

A čo s finančnými influencermi?

Je to teraz „sexi“ téma. Finfluenceri sú pre mňa skôr o popularizácii ekonomickej oblasti, niečo ako Global Money Week. Spomínali ste dokumenty s mnohými stranami a malými písmenami. Mladšie generácie dnes už ani letáky nepozerajú, informácie čerpajú od influencerov.

Ich rady však môžu byť povrchné až nesprávne. Existuje aj možný konflikt záujmov. Treba rozmýšľať, či ide o platenú spoluprácu a z akých zdrojov vychádzajú. Pozitívom je aspoň vyvolanie diskusie. Pre nás ide o intenzívnu tému. Máme jasné stanovisko pre tvorcov: aby dávali pozor, či nie sú na hrane finančného poradenstva. Strážime tieto aktivity. Vzdelávanie verejnosti kombinujeme s informáciami pre dohliadané subjekty. Nemôžeme hovoriť o detailoch, ale influenceri sú naozaj predmetom dohľadu, pretože hranica je tenká.

Permanentne vyzývame školy aj spotrebiteľov, aby učili deti kritické myslenie a aby ho dospelí používali. Influencer by mal byť len také „svetielko“, ktoré otvorí tému. Potom by sme sa jej mali venovať hlbšie sami.

Čo keď influencer povie, aby sa ľudia nepoisťovali?

Keď vám takto poradí a vy pôjdete na túru do hôr bez cestovného alebo úrazového poistenia, zavoláte mu, aby vám preplatil náklady na záchranu, ak sa niečo udeje? Poistenie má kryť riziká, nemá sa na ňom zarábať. Ak sa vám trikrát nič nestane, je to super. No čo ak áno?

Žiadny priemerne zodpovedný človek takéto rady počúvať nebude. Či už ide o životné, cestovné poistenie, krytie rizík alebo poistenie domu. Samozrejme, nemusíte si poisťovať 50-eurovú škodu, nad tým nikto rozmýšľať nebude. No keď príde naozaj veľká škoda či finančná strata… Existovať bez primeranej záruky a poistenia je obrovské riziko.

Je potrebné pre „finfluencerov“ zmeniť zákon číslo 186 z roku 2009 o finančnom sprostredkovaní a poradenstve?

Nemyslím si. Jasne určuje rozdiel medzi sprostredkovaním, poradenstvom a osvetou. Nedá sa všetko pokryť okamžitou zmenou zákona.

Ako to teda vnímate?

Musíme sa sústreďovať skôr na vymáhanie a dohľad než na neustálu novú reguláciu. Ak už niečo treba zmeniť, tak by sme mali zlepšiť ochranu klienta v praxi, nielen na papieri. Ak sa nájdu veci, ktoré treba posunúť, máme záujem ísť touto cestou. Aj Európa sa o to snaží. Za veľmi dobrý krok považujem reguláciu Product Governance, aby boli jasné náklady a cieľová skupina klientov. Ide o spôsob, ako zabezpečiť, aby vám ponúkali vhodný produkt.

Poďme k inej dôležitej téme. Vďaka nariadeniu MiCA už licencujete aj poskytovateľov kryptoslužieb. Ako sa to vyvíja?

Vyše päťsto subjektov mali na krypto živnosť. Momentálne máme šesť spoločností, ktorým sme udelili povolenie.

A tí, ktorí sú v procese?

Nemôžu teraz vykonávať novú činnosť. MiCA je pre mňa prečistením trhu. Opäť máme paralelu: táto regulácia neznamená, že sa kryptoaktíva stali menej rizikovými. No mám záujem o investíciu do nich, budem si môcť overiť, či ten, kto mi ich ponúka, spĺňa základné požiadavky na governance a ďalšie pravidlá.

Zatiaľ máme na Slovensku cez európsky pasport 91 spoločností, ktoré umožňujú prístup k týmto službám – z toho šesť má povolenie od NBS. Je to ako pri dlhopisoch – treba vedieť, či má prospekt, ale to ešte neznamená, že je to bezpečné. MiCA je obrovský krok, pretože 90 percent vecí, ktoré sa tvárili ako krypto, bol len obyčajný podvod schovaný za módnym slovom.

Nedávno sme mali workshop pre slovenských poskytovateľov služieb kryptoaktív na zvýšenie kvality ich činnosti, pretože si musia zvyknúť na dohľad, reporting a základné povinnosti. Na druhej strane, treba byť veľmi obozretný – zopakujme, že licencia neznamená bezpečnosť ani istotu návratnosti investície.

Poskytovatelia týchto služieb potrebujú mať špeciálny bankový účet. Problém tkvie v tom, že nie všetky peňažné domy sú ochotné ho otvoriť. Akú úlohu zohrávajú tieto inštitúcie?

Pýtate sa teraz na AML, čiže Anti-Money Laundering, po slovensky boj proti praniu špinavých peňazí. Regulácia je pomerne jasná a každý má vymedzené pravidlá. Nejde o nič, čo by nemali spĺňať aj iné firmy. Zatiaľ sme nezaznamenali žiadny zásadný problém. Problémy, ktoré spomínate, sa vyskytovali skôr v prechodnom období, keď spoločnosti o licenciu len žiadali. Firmy, ktoré licenčné podmienky splnili, sa ničoho takéhoto neboja. Ich povinnosti pri tokoch peňazí rieši AML. Licencia od NBS uľahčuje týmto subjektom otvorenie bankového konta, pretože už ide o dohliadané subjekty.

Banky hovorili, že je pre ne nákladné poskytovať takéto účty.

Ide o tému, ktorou sme sa zaoberali počas celého procesu. Na reguláciu MiCA sme sa pripravovali takmer dva roky. Pravidelne sme robili workshopy pre možných žiadateľov aj pre banky. Debaty o tom, či peňažný dom niekomu chce alebo nechce otvoriť účet, boli aj pri zavádzaní druhej smernice o platobných službách. Nakoniec sa to utriaslo a vyjasnilo sa, čo sa od koho očakáva, aby to bolo transparentné. Transparentnosť a vysvetľovanie regulácie považujem za súčasť kvalitného prostredia.

Spomínali sme Global Money Week, máte projekt 5peňazí. Ak však odhliadneme od nárazových podujatí: je práca v školách dostatočne hlboká? Keď dnešní prváci skončia základnú školu, budú reálne finančne vzdelanejšou generáciou?

Keby to bolo také jednoduché, o tom v OECD nediskutujeme. V každej krajine existuje nejaká snaha. Pozitívne je, že dnes máme v školských osnovách finančnú gramotnosť a ideme oveľa hlbšie. Vzdelaný spotrebiteľ je najlepším ochrancom samého seba. Je to naša mantra.

Sami to však nedokážeme. Máme projekt 5peňazí, Nadácia NBS vyhlasuje grantové výzvy a vytvára partnerstvá, pretože finančné vzdelávanie je komplexné. Podieľame sa na tvorbe osnov, vstúpili sme do programu FinQ, ktorý rieši vzdelávanie v školách. Aktuálne štartujeme projekt s názvom Rok s peniazmi, ktorý sa zameriava na učiteľov prvákov.

Je to proces. Nestačí povedať, že v školách je to výborné a už na tom nemusíme pracovať. Robíme všetko pre to, aby boli výsledky. To, čo sme sa učili kedysi, dnes riešime úplne inak v rámci digitálnej finančnej gramotnosti. Je to nekončiaca sa práca, ale som presvedčená, že sme na dobrej ceste.

Začali sme pred piatimi rokmi. Spomeňte si, koho vtedy zaujímalo, ako sme na tom v rámci finančnej gramotnosti? Dnes je to téma, ku ktorej sa hlásime spolu s ministerstvom školstva. Aj pri riešení podvodov je celospoločenská ochota spájať sa oveľa väčšia. Máme reálnu spoluprácu s políciou, vyšetrovateľmi, so školami aj seniormi. Progres je obrovský, ale povedať si, že sme v cieli, asi nikdy nebudeme môcť.

Často sa stretávate s partnermi z iných krajín eurozóny či EÚ. Sú štáty, o ktorých si poviete: „Chceli by sme sa tam dostať“?

Pozerám sa na to skôr opačne, pretože Slovensko už dvakrát prezentovalo svoje riešenia ako príklady dobrej praxe. Som preto hrdá na svojich kolegov a partnerov. Na projekt, ktorý robíme pre ohrozené komunity, sa ostatní chodia pozerať. Rovnako aj spôsob vzdelávania ambasádorov medzi seniormi, spoluprácu s políciou na prevencii či sieťovanie partnerov počas Global Money Week.

Pred piatimi rokmi sme sa venovali najmä ochrane spotrebiteľa, ale potom sme sa prihlásili k myšlienke, že chceme posúvať finančnú gramotnosť do centra záujmu. Od každého sa môžete niečo naučiť a ja som veľkou obhajkyňou networkingu. Sme napríklad súčasťou International Network on Financial Education, známeho aj ako INFE, pod záštitou OECD.

Máme k dispozícii repozitáre. Môžete si vziať to, čo už je vymyslené – načo znova vynájsť koleso? Môžeme sa rozprávať o tom, čo funguje. To, čo zaberalo pred piatimi rokmi, napríklad gamifikácia, je dnes inde. Ak máte veľké deti, opýtajte sa ich, či sú ochotné sťahovať si hru do mobilu. Povedia, že nie, lebo majú plnú pamäť. Dnes fungujú krátke, 30-sekundové formáty, ktoré udržia pozornosť. Spôsob, ako sa dostať k deťom, sa mení. Musíme na to tlačiť. Dôležité sú merania PISA, lebo základom je niečo urobiť a potom to odmerať, aby sme vedeli, či to funguje. Bolo by smutné, keby sme v tomto rebríčku neboli a nevedeli, či sme nad alebo pod priemerom.

Európa je zložená z bývalého východného bloku a zo Západu, kde sa ľudia viac učili postarať sa sami o seba. Sú stále rozdiely v mentalite?

Asi áno. Predstava, že sa o nás má niekto postarať. No panuje rozdiel aj medzi Európou a Amerikou. Máme stále taký sentiment: chceme sa rozhodovať sami, ale keď urobíme niečo zlé, mal by nás niekto chrániť.

V Spojených štátoch je to úplne iné, preto tam tak dobre funguje kapitálový trh.

Sú tam ochotní niesť riziko.

Pomôže AI viac pri vzdelávaní a finančnej gramotnosti, alebo skôr nahrá podvodníkom?

Je to dobrý sluha, ale zlý pán. Na toto vám nikto jednoznačne neodpovie. Je to ako s každým nástrojom, napríklad s jadrovou energiou – môžete si veľmi pomôcť, ale aj uškodiť. Záleží, kto ju má v ruke. My sa k tomu snažíme pristupovať pragmaticky.

Zdroj: magazín Forbes, redaktor Ľuboslav Kačalka​, jún 2026