M. Horváth a Š. Rychtárik v relácii Ekonomické analýzy 24 na TV JOJ 24

Slovensko zaostáva v príchode nových investorov zo zahraničia. Firmám u nás chýba najmä kvalifikovaný personál a poukazujú aj na nejasnú budúcnosť. Oproti krajinám Vyšehradskej štvorky zaostávame aj v čerpaní eurofondov. O tom, prečo to tak je, porozprával v Ekonomických analýzach 24 hlavný eko​​nóm Národnej banky Slovenska Michal Horváth.

​​Kedysi sme boli považovaní za tatranského tigra, čo sa stalo? Stratili sme dych alebo prečo už o nás investori nemajú záujem?
Po veľkej globálnej finančnej kríze v rokoch 2009, 2010 došlo celkovo k útlmu investovania nielen u nás, ale aj inde a problém je, že my sme sa z toho útlmu nejak vôbec neprebrali. Toto má niekoľko dôvodov. Mnohé súvisia s dlhotrvajúcimi slabinami slovenskej ekonomiky alebo toho nášho nastavenia verejného systému, iná vec sú skôr súčasné problémy súvisiace s vysokou mierou neistoty, ktorá tiež dolieha na ekonomiku Slovenska a možno trochu viac ako na iné ekonomiky.

Čiže je to nejaký dlhodobý trend, nie je to iba nejaká aktuálna nálada.
Nie, dá sa povedať, že tak, ako to vidno aj na číslach dobiehania životnej úrovne Západu, kde postupne sme prestali dobiehať viditeľne životnú úroveň Západu, platí to aj pre investície. Ono to celkom súvisí jedno s druhým, ten vývoj investícií je jednak aj príčinou toho, že už nedobiehame tak rýchlo životnú úroveň Západu, ale je to aj dôsledok toho. Totižto, keď sa investori rozhodujú, kam investovať, pozerajú sa na vyhliadky a pokiaľ tie vyhliadky z rôznych iných dôvodov nie sú dobré, tak radšej investujú inde alebo podržia tie investície a potom z toho pramení ten pomalší rast.

Znamená to, že Slovensko sa už nejak definitívne zaradilo medzi priemerné krajiny pri tej miere investícií.
Nemyslím si, že je to osudová záležitosť, samozrejme, keď na tom budeme pracovať, dá sa to otočiť, dajú sa znovu naštartovať aj investície, aj ekonomika, ale tie problémy sú dosť hlboko zakorenené a nie je úplne ľahké ich z danej situácie zvrátiť. Mali sme dlhé roky, kde sme trošku možno zaspali na vavrínoch, ale stále to nie, samozrejme, stratené. Keď začneme pracovať, tak behom pár rokov môžeme vidieť výsledky.

Ja predsa len skúsim. Ak by sme mali pomenovať jeden hlavný dôvod, tak je to tá stagnácia.
Tam naozaj je veľmi ťažké vyzdvihnúť jednu vec, je to to mix rôznych problémov v posledných rokoch. Azda najdôležitejší jav, ktorému investori čelia, je neistota. Tá neistota súvisí momentálne najmä so spormi v oblasti colnej politiky vo svete. Ale máme aj domáce zdroje neistoty, napr. nevieme, ako bude vláda konsolidovať verejné financie v ďalších rokoch, nevieme, čo bude s cenami energií pre domácnosti.​ A toto sa tak nabaľuje, toto sú tie súčasné dôvody. Už dlhé roky sa nám napr. investori sťažujú na nedostatok pracovnej sily. Zdanlivo iná otázka ale je to niečo, čo s tým veľmi úzko súvisí. Totižto, keď sa investor rozhoduje, že rozšíri svoju prevádzku alebo príde s úplne novou investíciou do nejakej krajiny, musí vedieť, že nájde tam tú pracovnú silu, ktorú potrebuje a v minulosti sme zvykli byť krajina lacnej dostupnej kvalifikovanej pracovnej sily. Dnes už v podstate ani 1 z tých atribútov veľmi neplatí.

Áno, to vlastne hovorí aj prieskum Európskej investičnej banky, ktorý ste tiež použili vo svojej analýze. Keď ale hovoríme, že u nás chýba kvalifikovaný personál, vieme aj povedať, že v ktorých odvetviach najviac?
Myslím si, že sme dospeli do toho štádia, že je to v podstate všade. Počúvame to z rôznych, aj čo sa týka úrovne zručností, od veľmi jednoduchých prác až po veľmi sofistikované oblasti softwarového inžinierstva. Máme nedostatok lekárov a pod. Takže naozaj je to problém, ktorý sa už týka celej spoločnosti a je veľmi dôležité vzhľadom na vyhliadky, čo sa týka starnutia obyvateľstva, našej demografie, že bude ubúdať pracovná sila, už de facto ubúda a viditeľne, tak musíme sa k tomu nejako postaviť a vymyslieť, ako budeme vedieť zabezpečiť tú pracovnú silu, ktorú potrebujeme pre rast životnej úrovne.

Mali by sme teda investovať viac do školstva? Alebo je to možno, poviem to tak, že aj v nás ľuďoch, ako pristupujeme k práci?
Samozrejme, ako 1 vec je investovať do školstva, toto naozaj potrebujeme, aby sme kvalitnú pracovnú silu generovali aj doma a aby nám sčasti aj neodchádzala už vo fáze štúdia do zahraničia. Máme rezervy na trhu práce, mohli by sme zamestnávať viac žien, mohli by sme zamestnávať viac ľudí z rôznych vylúčených komunít, mohli by sme zamestnávať aj viac starších ľudí, takže tam sú nejaké obmedzenia, treba dodať rezervy, ale je to aj otázka príchodu zahraničných pracovníkov, ktorej sa zrejme v riešení tejto problematiky nevyhneme.

Darí sa nám teraz lákať ľudí zo zahraničia a z tretích krajín?
Inak prekvapivo áno. Za posledné roky prišlo na Slovensko pomerne veľa, vzhľadom na našu historickú skúsenosť, zahraničnej pracovnej sily. Momentálne u nás pracuje zhruba 120 000 zahraničných pracovníkov a je to už naozaj pomerne rozmanitý mix ľudí, čo sa týka pôvodu, dovolil by som povedať, že väčšinou ich zamestnávame na tie menej kvalifikované práce, ale aj z pohľadu budúcnosti krajín je dôležité, aby sme začali lákať a udržiavať aj vysokokvalifikovanú pracovnú silu.

Vláda sa o to snaží, premiér chce otvoriť cestu na náš trh pracovníkom z Uzbekistanu, z Kazachstanu a pod., z Ázie. Máme im ale my čo ponúknuť a sme pre nich dostatočne zaujímavá krajina?
Čísla hovoria, že áno, lebo oni už prichádzajú. Myslím si, že sme relatívne vyspelá ekonomika. Vo svetových rebríčkoch sa nachádzame na dobrom mieste. Iste vieme ponúknuť zaujímavý rozdiel v príjmoch pre prichádzajúcich ľudí, pre nich je to iste citeľný nárast životnej úrovne, či už ako pre jednotlivcov alebo keď prichádzajú aj s rodinami, tak celú rodinu. Dôležité by však bolo, aby sme sa nemali nepozerali iba na chudobnejšie krajiny. Samozrejme, je to veľmi dôležitý potenciálny zdroj a istým spôsobom tam sme prirodzeným magnetom, ale je dôležité, aby sme lákali aj ľudí s vyspelejších krajín, a to aj Slovákov. 

Keď sa vrátime k tomu prieskumu Európskej investičnej banky, ďalšia takou veľkou prekážkou, ktorú spomínali investori, je neistota ohľadom budúcnosti, čo si pod tým vieme vlastne predstaviť? Znamená to nejaké legislatívne prostredie alebo čo vlastne?
V súčasnosti je to najmä o tých sporoch ohľadom pravidiel svetového obchodu, povedzme to tak, ktoré vznikli nástupom Trumpovej administratívy, ale tam je mix viacerých vecí, tiež napr. aj ceny energií, ich nepredvídateľnosť alebo ťažká predvídateľnosť. Ceny energií samostatne figurujú v tom prieskume, kde ide skôr o ich vysokú úroveň v Európe a na Slovensku v porovnaní s inými krajinami alebo s inými regiónmi sveta, ale osobitne je problém aj to, že oni sú pomerne rozkývané, sú ťažko predvídateľne. Momentálne máme takú situáciu, že vplyvom globálnych udalostí celkom aj klesli, ale zároveň nám tu vznikajú nové konflikty vo svete, ktoré môžu veľmi rýchlo tento vývoj zvrátiť. A v tomto prostredí sa podnikateľom veľmi ťažko plánuje, veľmi ťažko pozerá dopredu a čo robia v tej situácii, že tie ušetrené prostriedky skôr držia u seba a nevydávajú sa nejaké investičné dobrodružstvá.

Áno, náklady na energie sú vlastne v tej tabuľke na treťom mieste. Je to téma, o ktorej sa hovorí už od vypuknutia vojny. Minimálne zaostávame v tomto z USA alebo Aziev, kde je tá, kde sú tie energie o niečo lacnejšie.
Jednoznačne. Toto je 1 z veľmi dôležitých činiteľov, ktoré spôsobujú, že Európa ako celok má problém súťažiť na svetových trhoch. Celá ekonomika Európy, najmä motora rastu Európy, Nemecka, bola nastavená na dostupnosti pomerne lacnej energie z Ruska . Po vypuknutí vojny na Ukrajine samozrejme došlo k politickým zmenám, aj k strategickým zmenám v oblasti energetiky. Čo však pre Európu momentálne znamená, že má v porovnaní napr. so Spojenými štátmi, ale aj s Áziou pomerne vysoké ceny energií a hoci oni nepredstavujú veľmi veľkú časť nákladov firiem, prípadne niektorých priemyselných firiem, to sú, je to významná časť, ale celkovo to nie je až také dôležité, ale ten rozdiel, ktorý máme oproti Spojeným štátom a napr. Ázii spôsobuje to, že veru tí investori rozmýšľajú, kam investovať, najmä v tých priemyselných prevádzkach, ktoré sú pomerne energeticky náročné.

Aktuálne sa ale Európska únia plánuje úplne odstrihnúť od ruských zdrojov a čím skôr, dokonca v kontexte konkurencieschopnosti. Je to teda podľa vás správny krok?
Samozrejme, vyžaduje si to aj opatrenia, ktoré zabezpečia alternatívne zdroje pomerne lacnej energie a pokiaľ sa na tom pracuje, tak z dlhodobého hľadiska to môže dávať zmysel.

Ale bol by potom prechod na tej alternatíve alternatívne nejaké udržateľnejšie zdroje, lákavý pre investorov, bol by to dostatočne výkonný zdroj?
Sledujeme aj diskusie ohľadom prehodnotenia úlohy napr. jadra jadrovej energie ako energetického zdroja, takže myslím si, že tie diskusie sa vyberajú rôznymi smermi. Opäť, nie je to niečo. Investície v tejto oblasti trvajú dlho, vyžadujú si aj účasť verejného sektora spravidla, takže potrvá to, ale aj s týmto sa dá niečo robiť.

Najmenšie je to percento toho strachu alebo tej prekážky. Vnímali podnikatelia pri Slovensku v prístupe k digitálnej infraštruktúre? Máme to brať tak, že sme na tom digitálne dobre alebo tak, že o nás v tomto smere investori ani nemajú záujem.
Skôr by som povedal, že typ biznisu, ktorý na Slovensku funguje, zatiaľ aspoň nie je veľmi náročný na digitálnu infraštruktúru, ale áno, do budúcna chceme lákať iné typy investícií. Tak je dôležité pracovať aj na tomto. Tá situácia nie je veľmi zlá v tejto oblasti, aj bohatšie krajiny, aj Nemecko majú vážne problémy v oblasti digitálnej infraštruktúry, takže toto nie sme úplne stratení, ale treba myslieť na to, že keď myslíme na budúcnosť ekonomiky a nejakú strategickú orientáciu, tak treba brať do úvahy, že v tomto smere to napredovanie je veľmi rýchle.

Čiže tie obavy asi nie sú iba nejak zamerané na nás, ale dotýkajú sa aj ďalších štátov v Európe.
Keď si pozriete ten prieskum pre iné krajiny v rámci Európy, Európy ako celku, ale aj strednej, východnej Európy, tie bariéry, na ktoré sa firmy sťažujú, sú veľmi podobné. Slovensko samozrejme, v niektorých vyčnieva a niekedy je ťažko presne určiť, v čom môže byť problém, ale ide asi, ide asi o intenzitu toho problému, napr. v oblasti regulácie veľa firiem sa u nás sťažuje, že rôzne schvaľovacie procesy pri investíciách sú veľmi zdĺhavé. Kým u nás dostanú prvý papier, v Poľsku už stavajú podobne. Takže pritom aj v Poľsku sa sťažujú, takže sú tam nejaké rozdiely, ktoré hrajú v náš neprospech a napokon na konci dňa tie výsledky, tie čísla hovoria celkový príbeh. Tam jednoznačne vidno, že v investíciách Slovensko zaostáva aj za susedmi, aj za inými krajinami.

Čo teda robí napr. Poľsko, inak vieme, že tam v posledných rokoch sa rozmohla výstavba diaľnic, my v tomto smere zaostávame. Čo teda robia inak?
Konkrétne v prípade Poľska, sa verejné investície vyvíjali úplne inak ako u nás. Aj zo zdrojov Európskej únie. Pri súkromných investíciách, tam až také rozdiely nebadať, ale práve vďaka zrejme tým verejným investíciám aj verejná správa funguje efektívnejšie a jednoduchšie. Vieme, že napr. eurofondy spravujú iným spôsobom, ako je to u nás. Toto sú už také procesné záležitosti, ktoré treba rozlúsknuť na mikroúrovni, aby sme sa dopátrali k zdrojom.

No ale eurofondy sú taká opakujúca sa téma, opakujúci sa problém, že nevieme ich čerpať, stále s tým máme problém a je to otázka, ktorá sa tiež opakuje často. Ale prečo.
Je to najmä kvôli tomu, ako máme zorganizované celé čerpanie zdrojov. Je to proces, kde, ktorý začína, najprv musia byť nejaké projekty, potom sa podávajú, schvaľujú, kontrolujú a v každom tom stupni by sme mohli veci robiť efektívnejšie, rýchlejšie, lepšie a je to na konci dňa o kvalite verejnej administratívy, nastavení procesov, o ľuďoch, ktorí tam sú.

No len možno ešte spomeniem aj Maďarsko, ktoré má vlastne aktuálne pozastavené eurofondy a stále sa nedostávame ani na tú ich úroveň, doplácame týmito aj pomalými investíciami aj na ich následnú predraženosť.
Skôr je problém, že konkrétne v prípade investícií zo zdrojov Európskej únie dlho máme problém, aby sa tie projekty nejako rozbehli a niektoré potom akoby zanecháme alebo teda odsunieme na ďalšie rozpočtové obdobie a potom rýchlo na konci obdobia, keď ešte je možné čerpať, tak proste míňame na čokoľvek, čo sa dá rýchlo spraviť a v tej fáze je otázna najmä efektívnosť, najmä tie dlhodobé vplyvy tých opatrení. Tie eurofondy dostávame preto, aby sme zásadným spôsobom vedeli modernizovať krajinu, aby sme zmenili jej tvár na dlhé obdobie a na konci dňa to vždy tak pozliepame v ten posledný rok, aby nám náhodou tie peniaze neprepadli.

Ak si povieme, ak chceme dnes ako Slovensko, ako krajina, nájsť nejakého nového veľkého investora, čo by sme teda mali urobiť, čo je potrebné?
Pokiaľ sa pozrieme aj na ten zoznam, ktorý vyplýva z prieskumu. Potrebujeme predvídateľné prostredie a tam akokoľvek je chaos vo svete, aj na Slovensku, vieme prispieť k predvídateľnosti prostredia tým, že nastavíme jasné pravidlá, nastavíme napr. jasnú konsolidačnú trajektóriu, aby tie firmy dopredu vedeli, aké typy daní, zhruba v akej výške ich čakajú v budúcnosti. Musíme pracovať na tom, aby mali zabezpečený prísun pracovníkov s takou kvalifikáciou, akú potrebujú. Treba sa pozrieť na to, čo vieme ešte vylepšiť v našom regulačnom rámci, tzn. že či existujú objektívne nejaké vážne problémy v oblasti Zákonníka práce alebo iných povinností, ktoré firmy majú pri investovaní na Slovensku. Mimochodom, nemyslím si, že sú tam nutne až také veľké problémy, skôr tie základné veci súvisia s kvalitou, s cenou práce tak, ako ju máme na Slovensku nastavenú.

A potom asi ďalšia otázka je, že kde toho investora hľadať, lebo Nemecko je dlhodobo náš hlavný obchodný partner, ale vidíme to, že Nemecko je celá Európska únia, relatívne stagnuje, resp. pomaly rastie. Premiér v tejto súvislosti sa obracia smerom na východ, na Čínu, na ázijské krajiny, je to ten trh, kde by sme vedeli nájsť takýchto investorov.
Myslím si, že investori si nás nájdu. Pokiaľ vytvoríme to prostredie, nemyslím si, že je nutné nejak špeciálne pre niekoho vytvárať tú pôdu. Sme stále pomerne chudobná krajina v rámci Európskej únie, ak aj patríme medzi vyspelé krajiny, ale s tými, s ktorými sa porovnávame, sme pomerne chudobní. Máme stále nejaké výhody aj v oblasti nákladov, na čom musíme popracovať, je najmä kvalita toho nášho prostredia a potom tí investori, ak budeme mať dobrý príbeh, ktorý im vieme povedať, v ktorom sa oni uvidia, tak oni si nás nájdu.

Viackrát to tu už zaznelo, to predvídateľné financovanie, predvídateľné, na budúcnosť nejaká. Premiér Robert Fico v poslednom čase, nielen teda on, ale aj prezident Peter Pellegrini spomínajú to, že mali by sme si nastaviť nejakú víziu Slovenska do ďalších rokov, už sa na nej má jej pracovať, je to teda niečo, čo pomôže aj ekonomike.
Ako pokiaľ ide o nejaký dokument, tak takýchto pokusov bolo už niekoľko v minulosti, skôr ako pokiaľ to pomôže vytvoriť nejaký spoločenský konsenzus okolo toho, že ideme sa seriózne zaoberať týmito našimi slabými stránkami, ako je napr. systém vzdelávania, to celé inovačné prostredie, ktoré máme na Slovensku, to, že nemáme ekosystém pre rozvoj moderných odvetví, dostupnosť pracovnej sily. Podobne to môže prispieť, ak to dokáže proste nasmerovať celú politickú elitu týmto smerom.

Čiže to je to, čo by teda v tej vízii nemalo chýbať.
Iste, podľa nás.

Dobre, ďakujem veľmi pekne. To bol hlavný ekonóm Národnej banky Slovenska Michal Horváth.​