Ján Michalík

Štúdium a pôsobenie v Tatra banke

Narodil sa 12. apríla 1899 v Malom Čepčíne v rodine mlynára Michala Michalíka a jeho manželky Ľudmily (rodenej Ursíny).

Po ukončení základnej školy študoval  v rokoch 1911 – 1916 na maďarskom reálnom gymnáziu v Kremnici. V štúdiách pokračoval na reálke v Levoči. V roku 1917 musel narukovať do rakúsko–uhorskej armády, kde slúžil na talianskom fronte až do konca Prvej svetovej vojny.

Stredoškolské štúdium mohol dokončiť v roku 1919. V rokoch 1919 – 1920 absolvoval ročný odborný, tzv. abiturientský kurz pri Štátnej obchodnej škole v Banskej Bystrici. V rokoch 1920 –  1921 pracoval na Daňovom úrade v Martine. Koncom roka 1921 vstúpil do služieb Tatra banky v Martine, kde pôsobil do 21. mája 1924.

Po nástupe do služieb Bankového úradu ministerstva financií

Dňa 22. mája 1924 bol prijatý do Bankového úradu ministerstva financií (BUMF) v Prahe. V oblasti centrálneho bankovníctva pracoval až do svojho núteného odchodu na dôchodok v roku 1948.

Do konca mája 1925 získaval prvé skúsenosti ako praktikant v Hlavnom ústave BUMF v Prahe. Od júna 1925 do októbra 1929  pôsobil už ako „definitívne menovaný“ úradník vo filiálke v Kolíne.

V júli 1929 bol preložený na Slovensko do filiálky v Košiciach vo funkcii revidenta Národnej banky Československej (NBČS).

Hoci jeho pracovné výsledky a schopnosti boli v kvalifikačných posudkoch vysoko oceňované, nebol úspešný, keď sa od roku 1932 uchádzal o uvoľnené funkcie námestníka prednostu v niektorej z filiálok na Slovensku.

Žiadal preto z rodinných dôvodov aspoň o preloženie do filiálky v Kolíne, čo sa mu nakoniec v roku 1936 podarilo.

Rodinné zázemie

V roku 1928 sa v Kolíne oženil s učiteľkou Růženou Volkovou a narodil sa im syn Milan, v roku 1931 v Košiciach dcéra Lýdia, a napokon v roku 1945 dcéra Eva.

Pôsobenie v Slovenskej národnej banke a odbojová činnosť

Po vzniku Slovenskej republiky v marci 1939 bol spolu s ostatnými úradníkmi slovenskej národnosti pôsobiacimi v Čechách preložený do bývalej filiálky Národnej banky Česko-Slovenskej v Bratislave, ktorá v tom čase nakrátko plnila funkcie ceduľového ústavu na Slovensku. Po vzniku Slovenskej národnej banky (SNB) v apríli 1939 bol vo funkcii kontrolóra zaradený do jej Hlavného ústavu v Bratislave, kde pôsobil ako vedúci valutovej učtárne. V júni 1940 bol zvolený za člena výboru Penzijného fondu zamestnancov SNB na funkčné obdobie troch rokov.

Začiatkom marca 1941 nečakane dostal výpoveď, s okamžitou platnosťou bol pozbavený služby. Vedenie SNB muselo pristúpiť k takémuto radikálnemu riešeniu v súvislosti s vypuknutím tzv. „markovej aféry“, ktorú vyšetrovala aj Ústredňa štátnej bezpečnosti. Viacerí úradníci SNB, medzi nimi aj Ján Michalík, boli obvinení z nelegálneho nákupu a predaju ríšskych mariek (RM). Ján Michalík bol už v tomto čase zapojený do protifašistického odboja a cudzie valuty zaobstarával pre vojenské osoby vysielané českými odbojovými skupinami do exilu.

Možno aj preto na základe rozhodnutia guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša bol zvolený veľmi zhovievavý postup. Ján Michalík bol nakoniec „preložený na vlastnú žiadosť“ do výslužby, pričom mu bolo vyplatené výslužné vo výške 33 000 korún slovenských ročne a mimoriadny príplatok pre ženatých zamestnancov. Boli mu odpustené aj záväzky voči SNB (zostatok pôžičky na kúpu auta a podobne).

Po odchode zo SNB pracoval od februára 1943 do konca augusta 1944 ako vedúci učtárne Slovenskej banky v Bratislave.

Aktívny účastník Slovenského národného povstania

Ján Michalík sa v roku 1944 aktívne zapojil do príprav Slovenského národného povstania a od 1. septembra bol členom Prezídia Povereníctva pre financie. Po potlačení povstania bol istý čas väznený. Za svoju odbojovú činnosť bol po roku 1945 viac razy vyznamenaný.

Podiel na obnove československej meny

Po príchode československej vlády do Košíc začiatkom roku 1945 bol od 17. apríla poverený organizovaním úradovne Československého menového úradu. Zároveň mal dohliadať nad tlačou 2000,- Ks poukážok v Neografii Martin.

V máji 1945 bol reaktivovaný do služieb Slovenskej národnej banky, pričom bol zaradený do III. triedy hlavných kontrolórov. Podarilo sa mu, ako „ odbojovému pracovníkovi“, vo veľmi krátkom čase presadiť sa v najvyšších orgánoch SNB.

Už v júni 1945 bol menovaný za člena Dočasnej správy SNB a na zasadnutí Dočasnej správy obnovenej NBČS 17. augusta 1945 bol spolu s Jánom Olivom poverený funkciou riaditeľa SNB I. triedy.

Na čele Oblastného ústavu Národnej banky Československej v Bratislave

Po splynutí SNB a NBČS v novembri 1945, keď sa SNB zmenila na Oblastný ústav NBČS pre Slovensko v Bratislave, boli na jej čelo postavení zástupcovia dvoch najsilnejších politických strán na Slovensku. Komunistickú stranu Slovenska zastupoval Karol Markovič a nominantom Demokratickej strany sa stal Ján Michalík.

Toto ich postavenie bolo oficiálne potvrdené rozhodnutím Dočasnej správy NBČS z 18. decembra 1946, keď boli so spätnou platnosťou od 1. januára 1946 menovaní riaditeľmi NBČS III. triedy s rovnakými právomocami.

Markovič a Michalík spoločne riadili Oblastný ústav NBČS v Bratislave až do februára 1948, keď v štáte prevzala moc Komunistická strana Československa, čo sa čoskoro odzrkadlilo aj v zložení vedúcich orgánov NBČS. Už 25. februára bol vedením Oblastného ústavu NBČS poverený K. Markovič.

Prepustenie zo služieb Národnej banky a prvé perzekúcie

Podobne ako vo všetkých dôležitých štátnych orgánoch aj v NBČS, začal pôsobiť tzv. akčný výbor, ktorého úlohou bolo očistiť banku „od nepriateľských a nespoľahlivých živlov“.

Michalík sa stal prvou obeťou týchto politických čistiek, keď bol uznesením Dočasnej správy NBČS z 10. marca s okamžitou platnosťou „ako exponent Demokratickej strany a odborne nespôsobilý zastávať vedúce funkcie“ pozbavený titulu a charakteru riaditeľa NBČS, so súčasným zánikom členstva v Obchodnej správe NBČS a preložením do výslužby k 1. aprílu 1948.

Ako priťažujúca okolnosť sa uvádzal jeho príbuzenský pomer s Jánom Ursínym (1896 – 1972), bývalým predsedom Demokratickej strany a podpredsedom československej vlády. Musel tak v priebehu siedmich rokov už druhý raz nedobrovoľne vystúpiť zo služieb centrálnej banky.

Politický proces a väznenie

Dňa 2. januára 1950 bol  zatknutý ako člen tzv. protištátnej skupiny okolo Viliama Žingora a 8. júna 1951 bol Krajským súdom v Bratislave odsúdený na štyri roky väzenia, konfiškáciu polovice majetku a stratu občianskych práv na päť rokov. 

Medzitým bola v roku 1952 jeho manželka spolu aj so sedemročnou dcérkou Evou vysťahovaná z Bratislavy v rámci Akcie B do obce Dolné Plachtince.

Neskôr, pravdepodobne roku 1953, odišla k rodine do Kolína. Na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Zápotockého bol Ján Michalík 4. mája 1953 prepustený na slobodu, ale bolo mu pozastavené vyplácanie dôchodku z dôvodu straty občianskych práv.

Prenasledovanie aj po návrate z väzenia

Na slobode príliš dlho nepobudol, keďže na jeseň ho v roku 1953 znovu zatkla štátna bezpečnosť v súvislosti s pripravovaným monsterprocesom s vedením bývalej Národnej banky Československej v súvislosti s peňažnou reformou 1953. Vo vyšetrovacej väzbe strávil takmer jeden a pol roka, nakoniec však nebol odsúdený.

Po prepustení z väzenia si našiel prácu v podniku Automatizácia železničnej dopravy, Praha, závod Kolín, ako kopáč, pričom s krompáčom a lopatou precestoval celé Československo.

V roku 1966 podal Ján Michalík spolu s odsúdenými, ktorí prežili (v súdnom procese s V. Žingorom boli totiž udelené aj tri tresty smrti) žiadosť o obnovu procesu a rehabilitáciu, čo sa mu podarilo dosiahnuť až v roku 1969.

Zomrel dňa 30. mája v roku 1984 v kruhu svojej rodiny v Kolíne.

Skromný, hrdý a nezlomený

Nepriazeň osudu a vyhnanstvo ho nikdy nezlomilo. Ako spomína jeho vnuk doc. Ján Fischer:

„„Obdivoval jsem dědu, který se nezlomil a stále si držel úroveň. Mimo jiné stále nosil klobouk. Když jsem někdy šel s dědou do kostela, musel jsem mít také klobouk – držet úroveň. Každý den se musel pravidelně oholit ( holil se břitvou)… Děda byl hrdý Slovák. Celý život i v Čechách mluvil slovensky, nezkoušel mluvit česky. Také si dodnes pamatuji, když jsme s dědou a babičkou jeli na Slovensko, jak mne vzal do jídelního vozu na oběd, abych viděl (nevím jako to nazvat) úroveň. Děda šetřil, měl málo peněz, ale snažil se stále chovat na úrovni a ukázat, cituji „aby si vedel, čo sa patrí“.“

Ján Fischer

Video medailón

Vo videu boli použité fotografie z Archívu Národnej banky Slovenska  osobného archívu Jána Fischera a časť filmov Slovenského filmového ústavu v Bratislave.

Fotogaléria