Ján Oliva

Rodinné zázemie

Narodil sa 14. júna 1903 v Holíči v rodine miestneho roľníka Jána Olivu a Márie, rodenej Pukančíkovej. 

Mal dvoch súrodencov, sestra Alžbeta, narodená v roku 1896, sa v roku 1913 vysťahovala do Spojených štátov amerických za prácou. V roku 1915 sa vydala za Pavla Kadlečíka, pričom sa natrvalo usadili v mestečku Landsford v Pensylvánii. 

Brat Miloš Oliva, narodený v roku 1908, pracoval ako vedúci poštových úradov Trnave, Malackách, Holíči a Trenčíne, pričom sa aktívne zapojil do protifašistického odboja. Spolupracoval najmä s Elom Šándorom, riaditeľom Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky v Bratislave, s ktorým zabezpečoval ukrývanie a presun odbojových funkcionárov z Bratislavy cez Holíč – Kopanice – Myjavu do Banskej Bystrice. 

V Banke československých légií 1925 – 1928

Ján Oliva po ukončení štúdia na reálnom gymnáziu pracoval dva roky v obchode s koloniálnym tovarom. Vo vzdelávaní pokračoval na Štátnej obchodnej škole v Skalici, ktorú ukončil maturitou v roku 1924. Po absolvovaní vojenskej prezenčnej služby v Petržalke začal svoju bankársku prax najprv ako praktikant a neskôr učtárenský úradník v bratislavskej filiálke Banky československých légií, kde pôsobil od roku 1925. 

V službách Národnej banky československej 1928 – 1939

V januári 1927 si podal žiadosť o prijatie do služieb Národnej banky Československej (ďalej aj NBČS). Jeho žiadosť bola akceptovaná 31. marca 1928, keď nastúpil do Hlavného ústavu NBČS v Prahe. Koncom roku 1928 mu bolo prepožičané miesto definitívneho úradníka NBČS. Na základe kladných pracovných hodnotení postupne pôsobil vo filiálkach v Chebe, Olomouci a Žiline. 

Počas svojho pôsobenia v centrálnej banke prešiel viacerými pracovnými pozíciami: pokladník, likvidátor, revident, robil odpočty zlata a valút, viedol valutový účet. pôsobil ako kontrolór, námestník prednostu filiálky a na konci kariéry dosiahol post riaditeľa NBČS. 

V roku 1932 sa oženil s bankovou úradníčkou Hanou (Annou) Vaňkovou, pričom sa im v v roku 1933 narodila jediná dcéra Hana Elena. 

Slovenská národná banka a odbojová činnosť

Po vzniku Slovenskej národnej banky prijali J. Olivu v apríli 1939 do služieb tejto banky, kde pôsobil ako námestník prednostu ústrednej učtárne a viedol kontrolnú službu. V rozpätí rokov 1941 – 1943 pôsobil aj vo výbore Penzijného fondu zamestnancov tejto bankovej inštitúcie.

Počas druhej svetovej vojny pracoval ilegálne ako člen skupiny „Obrana národa“ a spolupracoval s londýnskou emigráciou. V roku 1943 sa stal členom Komunistickej strany Slovenska. Patril úzkym spolupracovníkom Imricha Karvaša a podieľal sa na hospodárskych prípravách Slovenského národného povstania, najmä na presune veľkého množstva platidiel do Banskej Bystrice. 

Po vypuknutí povstania bola banskobystrická filiálka dočasne poverená výkonom všetkých práv a povinností Slovenskej národnej banky. Ján Oliva sa aktívne zapojil do jej činnosti, pričom ako námestník prednostu centrálnej učtárne zabezpečoval uvoľňovanie finančných prostriedkov pre potreby Veliteľstva 1. československej armády, ako aj civilnej správy sumou vo výške takmer pol miliardy slovenských korún. 

Za svoju odbojovú činnosť získal viacero štátnych vyznamenaní, najmä Rad Slovenského národného povstania I. triedy.

V apríli 1945 ho povereník Slovenskej národnej rady pre financie Tomáš Tvarožek vymenoval za člena Dočasnej správy SNB. O štyri mesiace neskôr boli spolu s Jánom Michalíkom poverení funkciami riaditeľov SNB, v ktorých do istej miery suplovali kompetencie guvernéra a viceguvernéra.

Pri obnove a riadení československej meny po roku 1945

Vláda Československej republiky na svojej schôdzi 24. júla 1945 menovala Jána Olivu a Mateja Murtina za slovenských zástupcov v Dočasnej správe Národnej banky československej.

Najdôležitejšou úlohou, ktorú musela NBČS riešiť, bola obnova jednotnej československej meny, pretože na území Československa obiehalo krátko po vojne veľké množstvo cudzích peňazí. Zavedenie jednotnej meny sa udialo k 1. novembru 1945, zákonným platidlom na celom území ČSR st​ala koruna československá (Kčs).

Na osobu bolo možné vymeniť najviac 500 Kčs, ostatné hotovosti a vklady boli viazané na bezúročných účtoch. Tieto vklady bolo možné uvoľniť iba v odôvodnených prípadoch najmä na sociálne účely (sobáš, narodenie dieťaťa, štúdium). Hoci sa Národná banka Československá správala zodpovedne a snažila sa peniaze do ekonomiky púšťať štandardným spôsobom, väčšiu časť obeživa priamo ovplyvniť nemohla, pretože vznikalo inými cestami, predovšetkým uvoľňovaním viazaných vkladov, ktoré boli nazývané aj ako sociálne alebo inflačné peniaze.

Ján Oliva vykonával funkciu člena Dočasnej správy NBČS až do 15. októbra 1948, keď dočasnú správu nahradila Banková rada NBČS. S účinnosťou od 1. januára 1946 vymenovaný za námestníka vrchného riaditeľa obchodnej správy NBČS, pričom v tejto funkcii zotrval až do vzniku Štátnej banky československej v roku 1950.

Od júla 1947 zastával aj funkciu prvého podpredsedu Likvidačného fondu menového, ktorého hlavnou úlohou bola likvidácia viazaných vkladov a ozdravenie československej meny.

V roku 1946 bola uznesením vlády podľa dekrétu prezidenta republiky o znárodnení akciových bánk zriadená Ústredná správa bánk, kde Jána Olivu vymenovali za prvého námestníka predsedu.

Z titulu svojich funkcií v NBČS bol v júli 1949 vymenovaný aj za člena predstavenstva Slovenskej Tatra banky, n. p., Bratislava.

Po vzniku Štátnej banky československej pracoval v Prahe najprv ako riaditeľ emisnej a pokladničnej správy, vedúci odboru drahých kovov a napokon vo funkcii vedúceho odboru kontroly mzdových fondov.

Výkonštruovaný politický proces

Po upevnení moci komunistami došlo v Československu k sérií politických procesov. V prostredí centrálnej banky politické procesy súviseli s  neutešeným menovým vývojom po roku 1948, ktorý bol poznačený silnou infláciu, budovaním zbrojného a hutného priemyslu a stratou západných trhov. Tento vývoj vyústil až do drastickej peňažnej reformy v roku 1953, ktorá výraznou mierou postihla široké vrstvy obyvateľstva.

Komunistický režim hľadal vinníkov „štátneho bankrotu“, preto bolo na základe vykonštruovaných obvinení zatknutých viacero vysokých predstaviteľov bývalej Národnej banky Československej, medzi nimi aj Ján Oliva. Neskôr ho súdili v procese spolu s JUDr. Leopoldom Chmelom, bývalým vrchným riaditeľom NBČS.

„Obžalovaní nevytvorili predpoklady pre správne použitie § 14 dekrétu prezidenta republiky č. 91/1945 Zb. o obnovení československej meny, nezaistili po organizačnej stránke riadny priebeh uvoľňovania vkladov z viazanej meny a najmä blahovoľným výkladom uvoľňovacej možnosti uvoľňovanie vkladov podporovali. Takýmto uvoľňovaním miliónových čiastok v novej mene bolo umožnené reakčným elementom na úkor pracujúceho ľudu viesť ďalej blahobytný a rozmarilý život.“

Z rozsudku Krajského súdu v Prahe 1. 7. 1955

Sám Oliva bol obviňovaný, že „svoju zločinnú prax pri uvoľňovaní peňazí uplatňoval najmä na Slovensku a do tejto činnosti zavliekol aj svojich podriadených Karola Markoviča, Jána Michalíka a Štefana Halabrína“. Kládli mu za vinu, že on sám protizákonne uvoľnil z Oblastnej úradovne NBČS v Bratislave sumu 4 811 627 Kčs a že „umožňoval ako vedúci pokladničného odboru ŠBČS niektorým zamestnancom ŠBČS rozkrádať zlato a brilianty zo štátnej zlatej a diamantovej rezervy.“

Ján Oliva bol rozhodnutím Krajského súdu v Prahe dňa 1. júla 1955 odsúdený na šesť rokov odňatia slobody a zároveň mu bol uložený peňažitý trest a zabavený majetok. Vo väzení v Dubnici nad Váhom a Ilave ho mučili, čiastočne prišiel o sluch.

„V cele mi stále kv​apkala voda na hlavu, nemohol som sa ani otočiť, bolo to k zblázneniu. ​“

Ján Oliva spomína na podmienky vo väzení

Po návrate z väzenia a emigrácia jeho dcéry

Po návrate z väzby už nikde nepracoval, od štátu dostával nepatrný invalidný dôchodok, lebo mal veľmi podlomené zdravie. 

V zmysle zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii podal sťažnosť proti rozsudku a v roku 1969 bol rozhodnutím Zvláštneho senátu Krajského súdu v Prahe zbavený obžaloby v celom rozsahu. 

Zaujímavým a zložitým spôsobom sa odvíjal aj osud jeho rodiny. Dcéra Hana Elena, ktorá po zatknutí otca musela opustiť vysokú školu, sa vydala za dôstojníka československej armády Václava Ambroža, s ktorým mala syna Pavla.

Vnuk Jána Olivu Pavol však neskôr tragicky zahynul. Ako spomína Miloš Oliva najmladší: „Po štátniciach sa chcel odreagovať, tak si išiel zalietať na rogale. Nešťastne však narazil do vedenia vysokého napätia a zhorel. Starý otec Ján Oliva, ktorý ho veľmi ľúbil, jeho smrť veľmi ťažko znášal.“ 

Elena sa neskôr rozviedla a zobrala si za manžela Depolda Vrbu, ktorý pochádzal z Jičína. Spolu v roku 1968 emigrovali do Švajčiarska, kde sa im narodila dcéra Olívia. Podľa slov Miloša Olivu, najmladšieho: „Chceli, aby sa aspoň čiastočne zachovalo meno Oliva“. 

Ján Oliva zomrel 12. júna 1982 v Prahe. Pochovaný je však vo Švajčiarsku na cintoríne v Berne spolu so svojou rodinou.

Video medailón

Vo videu boli použité fotografie z Archívu Českej národnej banky, Archívu NBS, Archívu mesta Bratislavy, Súkromného archívu Miloša Olivu a časť filmov Slovenského filmového ústavu v Bratislave

Fotogaléria