Július Pázman

Rodina a štúdium na Slovensku

Ekonóm a pedagóg Július Pázman sa narodil 7. septembra 1907 v Hodruši.

Neskôr sa rodina presťahovala do Hronskej Dúbravy, pretože jeho otec Július Pázman starší sa stal správcom reštaurácie na železničnej stanici v Hronskej Breznici. Jeho matka Otília, rod. Feldsmanová pochádzala z obchodníckej rodiny v Hodruši, v Hronskej Dúbrave vlastnila malý obchod.

V roku 1917 začal študovať na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a stredoškolské štúdiá ukončil roku 1925 na reálnom gymnáziu v tom istom meste.

Štúdium v Prahe a štúdijné pobyty v zahraničí

V štúdiu pokračoval na Vysokej škole obchodnej v Prahe, ktorú ukončil štátnou skúškou zo súkromnej ekonomiky a národného hospodárstva a stal sa komerčným inžinierom. Do októbra 1929 pôsobil na tejto škole ako pomocný asistent.

Od jesene roku 1931 až do konca leta roku 1933 si dopĺňal vzdelanie najprv na parížskych školách, kde sa venoval štúdiu francúzštiny, matematiky, psychológie a súčasne získal diplom na odbornej škole pre bankových úradníkov, neskôr sa zdokonaľoval v anglickom jazyku v Londýne.

Odtiaľ sa vrátil späť do Paríža, kde popri štúdiu pôsobil ako predseda Spolku československých študentov.

Po nástupe do služieb Národnej banky československej

Po návrate na Slovensko požiadal o miesto v študijnom oddelení Národnej banky československej (NBČS).

Toto miesto nezískal, ale 1. februára 1934 nastúpil ako úradnícky ašpirant do Hlavného ústavu NBČS v Prahe. O pár dní neskôr, zrejme vďaka svojmu vzdelaniu i jazykovým schopnostiam, bol pridelený do devízového oddelenia a 1. júla 1935 menovaný definitívnym úradníkom.

V januári 1936 ho preložili do filiálky v Tepliciach. Po trištvrte roku sa vrátil naspäť do centrály na devízové oddelenie, a keďže už v tom čase absolvoval všetky odbory povoľovacej agendy, začal viesť referát úhrad za tovar do voľnej cudziny. Od roku 1938 pracoval ako samostatný referent v oddelení pre platobný styk s cudzinou.

Rodinné zázemie a záľuby

V roku 1937 sa v Paríži oženil s poštovou úradníčkou a výbornou klaviristkou Renée Pruneyras.

V Prahe sa im koncom roka 1938 narodil syn Andrej, významný slovenský matematik.

Július Pázman bol výborným a nadšeným šachistom.

Na čele devízového odboru Slovenskej národnej banky v Bratislave

Ako pre viacerých Slovákov pôsobiacich v NBČS, aj pre neho bol rok 1939 rokom veľkej zmeny, v prvom rade v pracovnej oblasti. Na tretí deň po etablovaní Slovenského štátu požiadal riaditeľ NBČS Martin Kollár na základe príkazu slovenskej vlády o preloženie revidenta Ing. Júliusa Pázmana do Bratislavy.

Pázman zúročil skúsenosti získané v Prahe a v krátkom čase vytvoril devízový odbor Slovenskej národnej banky (SNB). Koncom apríla prevzal z rúk guvernéra Imricha Karvaša poverenie na riadenie tohto odboru a 25. augusta 1939 sa stal jeho riaditeľom.

Pod priamym vedením guvernéra Karvaša a viceguvernéra Jozefa Fundárka bol aj s riaditeľom úverového odboru Jozefom Trnovcom zainteresovaný na realizovaní takej úverovej a devízovej politiky SNB, ktorej cieľom bolo zmiernenie nemeckého ekonomického a finančného tlaku na Slovensko.

Vytváranie devízových a zlatých rezerv banky

Prvoradý problém, ktorý musel devízový odbor riešiť, bol absolútny nedostatok devízových prostriedkov. Ich zásoby boli uložené v Prahe a Slovensko malo k dispozícii len devízy od exportných firiem a devízy uložené na valutových kontách bánk. V tom čase sa výška pohľadávok slovenských firiem vo voľnej cudzine odhadovala do výšky asi 30 mil. korún, čo vlastne tvorilo devízovú rezervu Slovenského štátu.

Tento problém sa podarilo vyriešiť pomerne rýchlo rôznymi aj neštandardnými operáciami, ale najmä exportom. Devízový odbor nadviazal zahraničný platobný styk (tzv. klíring) s Nemeckom, Protektorátom Čechy a Morava, Talianskom a s inými štátmi.

V snahe zaistiť devízové prostriedky sa Július Pázman pokúšal preorientovať export slovenských firiem do krajín s voľnými devízami, ako boli napríklad Švajčiarsko, Švédsko a Turecko.

Devízový odbor pod vedením Júliusa Pázmana sa sústredil aj na vytváranie zlatých rezerv. Slovenská národná banka získala devízovými transakciami s Ríšskou bankou v Berlíne a Švajčiarskou národnou bankou väčšie množstvo zlata, ktoré v roku 1944 doplnila zlatom ťaženým na Slovensku. Na príkaz Imricha Karvaša boli tieto zlaté rezervy deponované vo švajčiarskych bankách. Koncom roka 1945 vlastnila banka 7, 5 tony menového zlata.

Po vojne bolo menové zlato Slovenskej národnej banky deponované vo Švajčiarsku odovzdané Národnej banke československej. Na rozdiel od československého menového zlata, ktorého sa v roku 1939 zmocnilo Nemecko a ktoré bolo po vojne zadržiavané Spojenými štátmi americkými až do roku 1982, zlato bývalej Slovenskej národnej banky bolo od roku 1946 voľne disponovateľné, pričom časť z neho Národná banka československá využila ako zálohu na nákup strategických tovarov a strojov.

Obnova československej meny a Národnej banky československej v roku 1945

Po skončení vojny bol rovnako ako všetci zamestnanci SNB preverovaný. Nebol mu priznaný titul riaditeľa SNB II. triedy, ktorý získal už v apríli 1942, ale zostal v službách Národnej banky ako odborník na devízovú oblasť.

V lete roku 1945 začal pracovať na úlohách súvisiacich s jednotnou úpravou pomerov v obidvoch dovtedy oddelených častiach štátu, a to predovšetkým pri obnove československej meny. V tom čase sa aktívne zúčastňoval na menových rokovaniach a v tejto súvislosti bol vymenovaný za člena celoštátnej Komisie odborníkov pre menovú a finančnú reformu a Koordinačného výboru pri NBČS pre zjednotenie cenovej a mzdovej politiky.

Navrhoval zjednotenie meny v dvoch etapách, pričom navrhoval, vzhľadom na silu slovenskej koruny v rokoch 1939 – 1945, výmenný pomer 1 slovenská koruna za 3,35 resp. 3,33 protektorátnych korún. Zároveň navrhoval vytvorenie samostatného rozpočtu pre Slovensko, prípadne zvláštneho slovenského bloku pri sanácii obrovského štátneho dlhu, ktorý vznikol počas vojny.

Jeho návrhy však narazili na odpor českých členov komisie, ku ktorým sa neskôr pridali aj zástupcovia Komunistickej strany Slovenska, ktorí presadzovali vytvorenie jednotného ekonomického systému riadeného z jedného centra. K zavedeniu jednotnej československej meny tak nakoniec došlo 1. novembra 1945 vo výmennom pomere 1:1 bez zohľadnenia lepšieho postavenia slovenskej koruny.

Pri zrode Medzinárodného menového fondu

Július Pázman ako reprezentant NBČS od začiatku roka 1946 pôsobil ako zástupca predsedu kuratória Fondu pre vyrovnanie devízových obchodov a ako zástupca československého guvernéra Medzinárodnej banky pre rekonštrukciu a rozvoj.

V marci 1946 sa z poverenia vlády zúčastnil ako predstaviteľ Československej republiky na konferencii o Medzinárodnom menovom fonde a Medzinárodnej banke pre rekonštrukciu a rozvoj.

Úspešná kariera pedagóga na Vysokej škole obchodnej

Tým sa prakticky zakončilo jeho dvanásťročné pôsobenie v centrálnej banke, pretože 1. júla 1946 nastúpil na jednoročnú neplatenú dovolenku a najbližšie mesiace sa venoval prednášaniu na Vysokej škole obchodnej. Neskôr ho s účinnosťou od tohto dňa prezident republiky vymenoval za riadneho profesora.

Jednoročnú dovolenku si predĺžil o ďalší polrok, ale to sa už zaoberal myšlienkou úplného odchodu z banky. Postupne sa vzdal funkcií, do ktorých bol delegovaný ako zástupca NBČS. V decembri 1947 ho ešte vláda menovala do predsedníctva Likvidačného fondu menového, avšak vzhľadom na skutočnosť, že 31. decembra 1947 rozviazal s Národnou bankou služobný pomer, bol koncom apríla 1948 z tejto funkcie odvolaný.

Nasledujúcich dvadsaťpäť rokov, teda až do roku 1972 pôsobil na Vysokej škole obchodnej (od roku 1953 názov Vysoká škola ekonomická a od roku 1992 Ekonomická univerzita), pričom v rokoch 1948 – 1949 vykonával aj funkciu rektora a od roku 1953 do roku 1956 dekana Výrobno-ekonomickej fakulty.

Jeho zásluhou bola v roku 1968 založená Pobočka Vysokej školy ekonomickej v Bratislave so sídlom v Košiciach, ktorá počnúc akademickým rokom 1969/1970 začala výučbu študentov na dennej forme štúdia. Uvedená pobočka sa v roku 1992 pretransformovala na Podnikovohospodársku fakultu Ekonomickej univerzity v Bratislave so sídlom v Košiciach.

V roku 1997 vznikla Nadácia prof. Ing. J. Pázmana ako prejav úcty akademickej obce Podnikovohospodárskej fakulty k vzácnemu ekonómovi a pedagógovi, ktorý sa významným spôsobom podieľal na šírení ekonomického vzdelávania na Slovensku.

Július Pázman, nenápadný a takmer neznámy hrdina, viedol v zložitých vojnových časoch devízový odbor Slovenskej národnej banky, musel odolávať nesmiernemu tlaku Nemeckej ríše, ale aj predstaviteľov domáceho ľudáckeho režimu, ktorí sa najmä koncom vojny snažili zmocniť hodnotných devíz a zlata banky.

Napriek nevšedným jazykovým schopnostiam, organizačnému talentu a dosiahnutým postom zostal skromnou, ale rešpektovanou osobnosťou a medzi študentami obľúbeným pedagógom

Video medailón

Vo videu boli použité fotografie z Osobného archívu prof. Andreja Pázmana a Archívu NBS a časť filmu Slovenského filmového ústavu v Bratislave: Československý týždeň vo filme č. 41/1947 – Profesori Slovenskej vysokej školy obchodnej prevzali insígnie svojho ústavu.

Fotogaléria