Karol Markovič

Rodina a štúdium

Karol Markovič sa narodil sa 4. februára 1897 v Radvani ako siedmy z desiatich detí remeselníckeho majstra súkenníka Jána Markoviča a Adely, rodenej Heinleinovej.

Odborné vzdelanie získal na trojročnej Banskobystrickej štátnej vyššej obchodnej škole, kde v roku 1914 zmaturoval. Hoci Banská Bystrica bola pred 1. svetovou vojnou značne pomaďarčená, prostredie národne uvedomelej rodiny a stály kontakt s jej slovenským okolím prispelo k jeho národnému povedomiu.

Pôsobenie v centrálnom bankovníctve

Odbornú prax získal najprv na Finančnom riaditeľstve v Banskej Bystrici v rokoch 1915 – 1920. Dňa 3. januára 1921 nastúpil službu do Bankového úradu ministerstva financií v Prahe, ktorý v roku 1926 nahradila Národná banka Československá.

V službách centrálnej menovej inštitúcie prežil takmer celý svoj aktívny život až do núteného odchodu v roku 1953.

V Bankovom úrade a Národnej banke Československej pôsobil ako úradník v rôznych filiálkach a tiež v hlavnej učtárni v Prahe. V roku 1933 prešiel do jej bratislavskej filiálky, ktorá sa po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 pretvorila na centrálu Slovenskej národnej banky (SNB). Karol Markovič patril k úzkemu kruhu jej zakladateľov a priamo sa zaslúžil o vybudovanie jej učtárenského úseku. V auguste 1939 ho vymenovali za prednostu banskobystrickej filiálky Národnej banky.

Rodinné zázemie

V roku 1933 sa oženil s významnou slovenskou spisovateľkou Vierou Zátureckou, dcérou Jána Zátureckého a Viery Dulovej.

Ján Záturecký bol zakladateľ a predseda správnej rady Hospodárskej banky v Trnave v rokoch 1906 – 1921 a po jej fúzii so Slovensku bankou v Bratislave bol členom správnej rady tejto banky až do svojej smrti v roku 1936. Viera Záturecká bola po matkinej línii dcérou Matúša Dulu a vnučkou V. Paulíny-Tótha – významných slovenských politikov a zároveň správcov Martinskej sporiteľne.

Karolovi a Viere Markovičovcom sa narodili tri dcéry Ľubica (1935), Janka (1938) a Mária (1945). Byt Markovičovcov v budove filiálky v Banskej Bystrici bol vyhľadávaným spoločenským a literárnym salónom, v ktorom sa schádzali významní predstavitelia kultúrneho života v Banskej Bystrici.

Hospodárske prípravy Povstania

Keď sa v priebehu februára a marca 1944 uskutočnili presuny väčšieho množstva peňazí do filiálky SNB v Banskej Bystrici, nepovažovalo sa to medzi jej pracovníkmi za nič mimoriadne. Západné Slovensko sa stalo operačným vzdušným priestorom na sústreďovanie angloamerických bombardovacích zväzov nalietavajúcich na ciele v Rakúsku a v Nemecku a tak aj Bratislava bola vystavená stálemu nebezpečenstvu potenciálneho bombardovania. To bol aj dôvod, ktorý ako argument použil guvernér Slovenskej národnej banky a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie Dr. Imrich Karvaš pri rokovaní vo vláde Vojtecha Tuku, aby dosiahol súhlas s odsunom peňazí a vojensky dôležitých materiálov na stredné Slovensko.
Ani prednosta banskobystrickej filiálky Národnej banky Karol Markovič nepoznal zo začiatku celé pozadie hospodárskych príprav Slovenského národného povstania.
Už od jari 1944 sa podieľal na úlohách ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR): na presune zásob zlata z Banskej Bystrice do Švajčiarska, neskôr na financovaní partizánskej skupiny kapitána A. S. Jegorova, a keď vypuklo SNP, stal sa na základe paritného zastúpenia všetkých protifašistických smerov spolu s V. Paulinym povereníkom SNR pre financie. Od 5. septembra až do okupácie Banskej Bystrice zostal zástupcom povereníka.

Na čele povstaleckej Národnej banky

Po vypuknutí Povstania filiálka SNB v Banskej Bystrici naraz stratila kontakt s Bratislavou a automaticky sa stala centrálnou bankou na povstaleckom území. Nariadenie SNR č. 17 zo 14. 9. 1944, ktoré poverilo banskobystrickú filiálku SNB „vykonávať práva a povinnosti patriace Slovenskej národnej banke“, už iba potvrdilo skutočný stav.

K. Markovičovi pribudli v dôsledku toho nové úlohy: okrem zástupcu povereníka financií bol aj hlavným riaditeľom povstaleckej bankovej centrály a zároveň podpredsedom Komitétu hospodárskych povereníkov, pomocného orgánu Predsedníctva SNR, ktorý mal koordinovať hospodársky život na oslobodenom území.

Výpočet aktivít a úloh, ktoré sa počas dvoch povstaleckých mesiacov viažu k menu K. Markoviča, by bol dlhý. Spomeňme aspoň zriadenie Poštovej sporiteľne na oslobodenom území, presun učtárne SNB evakuovanej do Rajeckých Teplíc a jej reorganizáciu pre potreby SNP, blokáciu devízových zásob SNB vo Švajčiarsku, realizáciu uznesenia Predsedníctva SNR o odsune slovenského zlata do Moskvy (neskôr 5. 2. 1947 asistoval aj pri jeho vrátení z Moskvy do Prahy), ale hlavne jeho úlohu pri správe povstaleckých financií (išlo o vyše 3 miliardy 541 miliónov Ks) vyčlenených pre potreby Povstania.

Záchrana židovského zlata

Karolovi Markovičovi sa okrem iného podarilo zachrániť pred Nemcami aj tzv. židovské zlato a iné cennosti, ktoré boli v rokoch 1941  – 1942 zhabané židovským občanom na základe rasových zákonov. Všetky cennosti boli následne sústredené do Bratislavy, kde ich ministerstvo financií dalo do úschovy do Ústrednej štátnej pokladnice. Tu zostali uložené do leta roku 1944. Vtedy boli s odôvodnením, že Bratislava je bombardovaná a tým pádom nebezpečná, v 20 debnách a 2 trezoroch prevezené ako depozit Ústrednej štátnej pokladnice do úschovy v Štátnej mincovni v Kremnici, riaditeľom ktorej bol vtedy Ľudovít Gavora.

Cennosti boli v trezore kremnickej mincovne pomerne krátko. Keď sa 29. augusta 1944 začalo Povstanie, Štátna mincovňa v Kremnici začala prevážať rôzne hodnoty do centra Povstania a sídla povstaleckej SNR v Banskej Bystrici a odovzdávať ich do úschovy tamojšej filiálke SNB. Už 2. septembra 1944 boli do Bystrice prevezené aj židovské cennosti, čo 8. septembra oznámil  Ľudovít Gavora finančnému oddeleniu Povereníctva SNR.   Obsah dební a trezorov s cennosťami bol označený ako „pravdepodobne cenné papiere /št. dlhopisy atď/.“

Karol Markovič  utajil obsah dební a trezorových skríň aj pred zamestnancami banky v Banskej Bystrici, ktorým povedal, že ide o štátne cenné papiere. Neuložil ich do trezoru filiálky, ale na chodbe jej budovy. 

Keď nemecké okupačné jednotky obsadili 27. októbra 1944 Banskú Bystricu, budova filiálky SNB bola uzamknutá a kľúče od trezorov odovzdal veliteľ nemeckých jednotiek a generál Zbraní SS Herman Höffle prezidentovi J. Tisovi v obálke. Práve fakt, že sa po celú dobu K. Markovičovi podarilo utajiť skutočný obsah debien, ako aj skutočnosť, že boli uložené mimo trezorov, zrejme prispeli k tomu, že sa ich nezmocnili Nemci. V čase Markovičovho väznenia, 28. decembra 1944, boli debny a trezory s cennosťami slovenských židov, opäť prevezené do Kremnice a to dokonca za asistencie oddielu Hlinkovej gardy, ktorý o ich obsahu nemal tušenia. Začiatkom roka 1945 boli prevezené späť do Bratislavy. V roku 1946 bol prijatý reštitučný zákon č.. 128/46 Sb. Tí židia, ktorí prežili holokaust, alebo ich zákonní zástupcovia, dostali na jeho základe možnosť uplatniť si nárok na vrátenie arizovaného majetku. V roku 1950 prešli cennosti do správy Povereníctva financií, pričom boli ako depozit uložené v Štátnej pokladnici. V roku 1953 boli prevezené do Štátnej banky československej v Prahe, kde boli zlikvidované; diamanty, platina a zlato boli prevedené do rezerv ŠBČS. Uzavretie príbehu reštitúcie cenností slovenských židov umožnil až rok 1989 a pád komunistického režimu. Záverečná kapitola príbehu sa odohrala po rozdelení Československa, keď v roku 1997 vlády Českej republiky a Slovenskej republiky rozhodli o vyplatení finančnej kompenzácie Ústrednému zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku. V roku 2009 si predstavitelia tohto zväzu v Bratislave uctili pamiatku Imricha Karvaša, Ľudovíta Gavoru a Karola Markoviča odhalením pamätnej tabule na budove na vrátnici domu dôchodcov Ohel David, Bratislava, Svoradova 11, ktorá bola rekonštruovaná z finančných prostriedkov získaných v roku 1997.

Väzeň koncentračného tábora v Mauthausene

Po potlačení Povstania došlo na istý čas k paralyzovaniu činnosti filiálky v Banskej Bystrici. Vedenie SNB nariadilo vyšetrenie príčin a dôsledkov “mimoriadnych udalostí“. Komisia postupne vypočula všetkých úradníkov, ktorí nastúpili späť do služby, pričom zvolila veľmi zhovievavý postoj, postihy boli len mierne, a to obmedzenie výplat niektorých príspevkov.

K potrestaniu účasti úradníkov na Povstaní oveľa razantnejšie pristúpili štátne orgány ľudáckeho režimu a predstavitelia nemeckej brannej moci. Už 4. novembra 1944 predsedníctvo vlády svojim listom označilo väčšinu zamestnancov filiálky v Banskej Bystrici za nespoľahlivých a žiadalo ich okamžitú výmenu, čo však vedenie banky odmietlo.

V krátkom čase došlo k represiám a zatýkaniu zo strany Štátnej bezpečnosti a gestapa. V piatok 17. novembra 1944 bol zatknutý prednosta banskobystrickej filiálky Karol Markovič. Po výsluchoch na Krajskom súde v Banskej Bystrici bol odvezený do Bratislavy a odtiaľ do koncentračného tábora Mauthausen, kde sa mu podarilo prežiť.

Na čele Oblastného ústavu Národnej banky Československej v Bratislave 1945 – 1950

Po návrate z koncentračného tábora sa Karol Markovič aktívne zapojil do obnovy Národnej banky Československej a československej meny. V prvých rokoch po vojne sa pri obsadzovaní týchto postov dôsledne presadzovala zásada parity, preto Karol Markovič  ako zástupca Komunistickej strany Slovenska spoločne s Jánom Michalíkom zástupcom Demokratickej strany riadil činnosť Oblastného ústavu Národnej banky Československej až do februára 1948, keď v štáte prevzala moc Komunistická strana Československa, čo sa čoskoro odzrkadlilo aj v zložení vedúcich orgánov NBČS.

Po nástupe komunistického režimu vo februári 1948 došlo k prvej vlne perzekúcií, ktorá najprv postihla príslušníkov odboja z Demokratickej strany. Vo všetkých dôležitých štátnych orgánoch začali pôsobiť tzv. akčné trojky, ktorých úlohou bolo očistiť banky „od nepriateľských a nespoľahlivých živlov“. V NBČS, Oblastnom ústave pre Slovensko v Bratislave,  to ako prvého postihlo Jána Michalíka, ktorý bol Uznesením Dočasnej správy NBČS z 10. marca 1948 s okamžitou platnosťou ako exponent Demokratickej strany preložený do výslužby. Karol Markovič sa Dekrétom povereníka financií Jána Púlla stal od 26. februára 1948 jediným riaditeľom Oblastného ústavu NBČS, pričom túto funkciu vykonával až do vzniku Štátnej banky československej v roku 1950. Od 1. júla 1950 síce ešte pôsobil ako námestník Oblastného riaditeľa ŠBČS v Bratislave, ale 27. júla 1952 bol z tejto funkcie odvolaný a od 28. júla 1952 až do svojho zatknutia 15. septembra 1953 bol vedúcim depozitného odboru krajskej pobočky ŠBČS v Bratislave.

Väzeň komunistického režimu a tragický osud rodiny

Po upevnení moci komunistami došlo v Československu k sérii politických procesov, ktoré postihli aj vysokých funkcionárov komunistickej strany. V prostredí centrálnej banky politické procesy súviseli s neutešeným menovým vývojom po roku 1948, ktorý bol poznačený silnou infláciou, budovaním zbrojného a hutného priemyslu a stratou západných trhov. Tento vývoj vyústil až do drastickej peňažnej reformy v roku 1953, ktorá výraznou mierou postihla široké vrstvy obyvateľstva. Do hry, ako to bolo začiatkom 50-tych rokov minulého storočia zvykom, vstúpili vyšetrovacie orgány, keďže bolo treba „nájsť vinníkov menového krachu“. Na požiadanie Štátnej bezpečnosti pôsobila v Oblastnom ústave Štátnej banky československej v Bratislave od 23. júna 1953 do 8. mája 1954 Kontrolná a revízna správa ministerstva financií.
Činnosť revíznej komisie mala už v roku 1953 za následok zatknutie a uväznenie predstaviteľov bývalej Národnej banky Československej. Vykonštruované a nepodložené obvinenia viedli v prípade K. Markoviča k jeho odsúdeniu Krajským súdom v Bratislave 18. marca 1955 za trestný čin úkladov proti republike. Po viacerých odvolaniach Najvyšší súd v Prahe 30. mája 1956 rozsudok krajského súdu zmenil a uznal K. Markoviča vinným z trestného činu porušenia povinnosti verejného činiteľa, s trestom odňatia slobody štyri a pol roka.

Počas uväznenia prišiel za tragických okolností o svoju manželku Vieru Markovičovú-Zátureckú. Po prepustení z väzenia zostal ako invalidný dôchodca bývať v rodnom dome v Radvani, pričom sa za pomoci rodiny staral o tri dcéry. V roku 1968 bol čiastočne rehabilitovaný, jeho úplné oslobodenie spod obžaloby sa podarilo dosiahnuť až v roku 1980, žiaľ až pol roka po jeho smrti.

Humanistický odkaz Karola Markoviča

Dejiny Slovenska v 20. storočí sú plné diskontinuít a protirečení. Na príklade Karola Markoviča sa v súvislosti s jeho  nasadením v Slovenskom národnom povstaní do bodky naplnilo francúzske príslovie, že „revolúcia nakoniec požiera vlastné deti“.

„Nepochopí, kto neprežil. Kto prežil, nezabudne.“

Viera Markovičová – Záturecká, divadelná hra Za frontom, 1948

Dejiny svedčia o koncepčnosti a vysokej odbornej úrovni ľudí, ktorí v Povstaní reprezentovali finančný svet. Medzi nimi jedno z najpoprednejších miest patrí aj skromnému mužovi, ktorý celý život zasvätil hospodárskemu povzneseniu slovenského národa – Karolovi Markovičovi. Hoci dekrét guvernéra povstaleckej Národnej banky nikdy neprevzal, plnil takéto úlohy a tak sa i zapísal do histórie nášho bankovníctva.

Video medailón

Vo videu boli použité fotografie z Archívu Národnej banky Slovenska a Súkromného archívu Ľubice Droppovej.

Fotogaléria