Rudolf Kubiš

Prvé bankárske skúsenosti v Pittsburgu

Rudolf Kubiš sa narodil 19. apríla 1885 v Bytči ako syn obuvníckeho majstra Františka Kubiša.

Po ukončení ľudovej školy absolvoval Vyššiu obchodnú školu v Dolnom Kubíne a následne odišiel do Budapešti, kde v rokoch 1902 – 1904 študoval na Orientálnej akadémii.

Prvé skúsenosti na poli bankovníctva získal v septembri 1904, keď vycestoval do Ameriky (Pittsburgh). Zamestnal sa tu v bankovom oddelení firmy „Bankový, zmenkový a šífkartový obchod“, ktorú založil a viedol novinár, spočiatku aj úspešný podnikateľ a bankár, Peter Víťazoslav Rovnianek.

Vedúci filiálok rôznych slovenských bánk 1907 – 1922

Od januára 1907 pôsobil ako účtovník v Piešťanskej úvernej banke. Neskôr pracoval v riadiacich funkciách Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom (1919 – 1921), Hospodárskej banky a Slovenskej banky v Bratislave (1921 – 1922).

Po nástupe do Tatra banky 1922

Dňa 14. januára 1922 vstúpil do služieb Tatra banky, od roku 1923 bol vedúcim jej filiálky v Žiline, od 9. novembra 1925 riaditeľom v jej centrále v Bratislave, pričom viedol kontrolné oddelenie.

Na čele najvýznamnejšej obchodnej banky na Slovensku 1939 – 1944

Po vzniku Slovenského štátu vplyv Rudolfa Kubiša postupne narastal, uznesením vlády 4. apríla 1939 bol spolu s Rudolfom Gábrišom a Pavlom Hasičkom menovaný za vedúceho riaditeľa Tatra banky, pričom toto trojčlenné riaditeľstvo malo kolegiálne spravovať Tatra banku.

V apríli roku 1940 dosiahol najvyššiu úradnícku funkciu – titul generálneho riaditeľa Tatra banky, ktorú zastával až do 1944.

Bol považovaný za exponenta radikálneho krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, pričom pod jeho vedením sa Tatra banka dostala pod kontrolu vládnych kruhov.

Na druhej strane sa mu podarilo obnoviť kľúčovú pozíciu Tatra banky v slovenskom peňažníctve, ktorá cestou nútenej fúzie prevzala množstvo peňažných ústavov.

Ovládla viacero kľúčových podnikov slovenského hospodárstva, pričom Rudolf Kubiš bol postavený do ich vedenia, ako napríklad v Slovenskej hotelovej spoločnosti, Obilnej spoločnosti pre Slovensko a pod.

Druhý guvernér Slovenskej národnej banky

Dňa 23. októbra 1944 sa po uväznení Imricha Karvaša stal v poradí druhým guvernérom Slovenskej národnej banky (SNB). Zameral sa na konsolidáciu pomerov v banke s dôrazom na čo najväčšiu elimináciu jej strát.

Tento zámer sa mu podarilo naplniť iba čiastočne, keďže po zmene zákona o SNB získalo väčší vplyv na jej rozhodovanie ministerstvo financií, pričom banka bola povinná poskytovať úvery štátu bez obmedzenia, najmä na financovanie slovensko-nemeckého klíringu a pobytu nemeckej brannej moci na Slovensku.

Postavenie SNB a svoje právomoci guvernér Rudolf Kubiš výstižne opísal na zasadnutí revidujúceho výboru SNB 14. februára 1945.

„Ja som to obrazne tak vyjadril, že celá moja funkcia v Národnej banke, čo sa týka regulácie meny a obehu, pozostáva len v tom, že som posadený na lokomotívu, ktorá plnou parou beží, všetky páky rýchlostné mi zobrali z ruky, jedine píšťalku mi nechali, že môžem – pískať. Ani brzdy nemám, ani rýchlostnej páky – len môžem pískať koľko chcem, t. j. – registrovať a písať.“

Rudolf Kubiš

Po potlačení Slovenského národného povstania odmietol požiadavku vlády vymeniť úradníkov filiálky v Banskej Bystrici pre nespoľahlivosť so zdôvodnením, že ani jeden z nich neporušil služobné predpisy. Naopak, spolu s ostatnými členmi riaditeľstva intervenoval za prepustenie zatknutých zamestnancov banky.

Brat a syn na druhej strane barikády

Vypuknutie SNP dostalo Rudolfa Kubiša do veľmi komplikovanej situácie. Jeho najbližší príbuzní – brat Róbert so synmi a aj jeho vlastný syn Ján sa aktívne zapojili do povstania.

Paradoxne aj samotný Rudolf Kubiš sa ocitol na zozname nebezpečných osôb, ktorý vypracovala nemecká bezpečnostná polícia.

V rodine sestry Irmy sa zasa odohrala tragédia, keď partizáni zastrelili jeho synovca Františka Šandrika, správcu hotelov Malá a Veľká Fatra v Rajeckých Tepliciach.

Ochrana zlatých rezerv a ostatného majetku národnej banky

Rudolf Kubiš odolával tlakom Nemeckej ríše a slovenskej vlády ovládnuť zlaté rezervy SNB. Väčšina týchto rezerv v celkovej hmotnosti vyše 7,3 tony bola deponovaná vo švajčiarskych bankách. Slovenská národná banka skutočný rozsah svojich zlatých rezerv zatajovala. Menové zlato o celkovej hmotnosti 5,7 tony, ktoré získala v rokoch 1941 – 1944 devízovými transakciami, viedla zakamuflované na účte „rôzne aktíva“.

Obávala sa totiž zneužitia tohto zlata, ako zo strany Nemeckej ríše, tak aj zo strany domáceho režimu. Preto keď začiatkom marca 1945 požiadal predseda vlády Štefan Tiso, aby banka vláde podala výkaz o drahých kovoch deponovaných vo Švajčiarsku, vydal guvernér Rudolf Kubiš príkaz: „Kovy loco Švajčiarsko vedené v aktívach pod položkou „Rôzne aktíva“ neuvádzať do výkazu z dôvodov taktického postupu diktovaného slovenským záujmom“.

Vo výkaze banky zo 7. marca 1945 tak bolo uvedené, že SNB má vo Švajčiarsku deponované len 1,4 tony zlata. Išlo o zlato vyťažené a spracované na Slovensku a na jar 1944 so súhlasom slovenskej vlády evakuované do Švajčiarska. Aj vďaka postoju Rudolfa Kubiša sa podarilo zlato zachrániť pre obnovenú Československú republiku.

Po definitívnom rozhodnutí o presune slovenskej vlády do Kremsmünsteru v Rakúsku naliehali nemeckí predstavitelia, vyslanec Hans Ludin a riaditeľ ríšskej banky Soengen, na guvernéra Kubiša, aby z územia Slovenska evakuovala aj Národná banka, lebo „vláda bez Národnej banky nie je kompletná vláda”. Túto požiadavku guvernér Kubiš rázne odmietol s odôvodnením, že banka nemôže pracovať mimo vlastného teritória, a v prípade nátlaku pohrozil demisiou a rozpustením riaditeľstva banky.

Na stretnutí u predsedu vlády Štefana Tisa dôrazne protestoval proti  pokusom zmocniť sa majetku banky, pričom upozornil:

„Nesmie sa vláda pošpiniť, že siahne z príčin nie hospodárskych a nie štátnych na majetok Národnej banky, čo je majetok národný! Prosím ťa, netýkajte sa toho, (…) lebo sa vzopriem a nepovolím! (…) To je nie majetok toho režimu, ktorý je tu, alebo ktorý príde, to je majetok národný. Tak ako Medrický (minister hospodárstva) nemôže štátne lesy vziať so sebou, tak isto, i čo sa prejavuje v Národnej banke, je národná podstata, a to je moja povinnosť ju brániť.“

Rudolf Kubiš

Nešťastný odchod do exilu a Národný súd

Na poslednej schôdzi riaditeľstva 28. marca 1945 Rudolf Kubiš celkom neočakávane oznámil svoje osudové rozhodnutie odísť do exilu spolu s členmi slovenskej vlády najmä s ohľadom na zlý zdravotný stav jeho manželky. Slovenskí emigranti zhromaždení v Kremsmünsteri sa snažili rokovať s americkou armádou, aby ich aj s rodinami vzala pod ochranu. Rudolf Kubiš vďaka svojim jazykovým schopnostiam pôsobil ako tlmočník. Američania ich však koncom októbra 1945 vydali československým úradom.

Rudolf Kubiš bol Národným súdom v Bratislave 28. júna 1948 odsúdený na 18 mesiacov odňatia slobody, napriek množstvu svedectiev slúžiacich v jeho prospech, okrem iných aj od vedenia Oblastného ústavu Národnej banky Československej (právny nástupca SNB).

Posledné roky svojho života prežil v Bratislave, kde zomrel 24. apríla 1951. Pochovaný je na Martinskom cintoríne, na mieste jeho posledného odpočinku stojí veľký detviansky kríž.

Napriek tomu, že život Rudolfa Kubiša bol plný rozporov a protirečení, nemožno mu uprieť, že ako guvernér Slovenskej národnej banky preukázal veľkú dávku osobnej statočnosti a odvahy, bránil slovenské hospodárske záujmy, národné hospodárstvo a majetok národnej banky.

Video medailón

Vo videu bola použitá časť filmov Slovenského filmového ústavu v Bratislave: Maličká ríša (1964, Antonín Navrátil) – Zbierka na zlatý poklad SR, 1939; Nástup č. 242/1943 – Na budove Tatra banky odhalili pamätnú tabuľu A. Hlinkovi

Fotogaléria