Rozhovor guvernéra Petra Kažimíra pre Hospodárske noviny

• V rozhovore s guvernérom NBS Petrom Kažimírom sa dozviete, aká je situácia v centrálnej banke po tom, čo kľúčové osobnosti banky prešli do úradníckej vlády.
• Guvernér NBS tiež prezradil, ako vníma súčasnú ekonomickú situáciu na Slovensku. Hovoril aj o tom, aký hospodársky rast banka prognózuje v krátkodobom a strednodobom horizonte, a kedy prestanú ceny tak prudko rásť.
• Peter Kažimír tiež pootvorí okno do myslenia v Rade guvernérov ECB a predstaví svoju predstavu, kam až môžu úrokové sadzby v eurozóne rásť.
• Guvernér NBS sa tiež vyjadril ku korupčnej kauze, ktorej čelí.

Predsedom úradníckej vlády bude viceguvernér NBS Ľudovít Ódor a pravdepodobným ministrom financií hlavný ekonóm banky Michal Horváth. Ako to hodnotíte?

Oboch pánov veľmi dobre poznám. S Ľudom Ódorom profesionálne viac ako 20 rokov, spolupracovali sme na významných projektoch a dvakrát som ho navrhoval do významných pozícií. Prvýkrát do zakladateľskej zostavy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a potom do pozície viceguvernéra NBS. Michala Horvátha sme presvedčili, aby prišiel na Slovensko z Veľkej Británie, kde bol etablovaným akademikom na Oxforde pred zavedením eura v roku 2007, potom sme ostali v kontakte a po mojom nástupe do NBS robí veľmi úspešne hlavného ekonóma.  Dokáže polopatisticky a jednoduchým jazykom vysvetľovať veci, ktoré nie sú veľmi pochopiteľné, ale on má talent, že veci vie podať tak, aby sme ich lepšie všetci chápali. Pre NBS je to vyznamenanie, lebo sme dobrou personálnou zásobárňou, a nechcem predbiehať, ale možno to nie sú jediní ľudia, ktorí na čas z NBS odídu. Beriem to tak, že je to služba vlasti, aj keď to predstavuje istý diskomfort. Ale to zvládneme.

A k úradníckej vláde len toľko, že počul som, že to nie je ústavnoprávne správny výraz, lebo to je vláda ako každá iná, ktorá sa bude uchádzať o dôveru svojím programovým vyhlásením. Mal som tú česť s oboma pánmi hovoriť o tom, čo chcú v najbližších mesiacoch robiť, a aj keď vám to určite povedia aj sami, sú to veci, ktoré krajina určite potrebuje a o ktorých sa budeme zrejme dnes rozprávať v tomto rozhovore.

Aká je perspektíva týchto pánov na prípadný návrat do NBS?

Čo sa týka Ľuda Ódora, a pre mňa to vždy bude Ľudova vláda, post viceguvernéra nie je kompatibilný s výkonom funkcie predsedu vlády, takže je v procese vzdávania sa funkcie. Zo svojho postu odchádza deväť mesiacov pred vypršaním mandátu. A všetci ostatní sú ako keby na neplatenej dovolenke. To znamená, že budú mať nárok sa vrátiť a my budeme veľmi radi, keď sa vrátia.

Máte v mysli mená kandidátov, s ktorými by ste chceli spolupracovať, alebo budete držať flek pôvodným ľuďom?

Flek im budeme držať v každom prípade. Ľudo Ódor a Michal Horváth sú moji najbližší spolupracovníci, to vám potvrdia všetci ľudia zvnútra. A my sme sa posledné roky venovali tomu, aby do banky prišla nová krv, aby sme ju internacionalizovali. Na poste šéfa výskumu máme Nemca, aj keď má stály kontrakt s ECB. Stiahli sme ho z Viedenského inštitútu. Máme analytikov rôznych národností, a to nielen z Európy, ale aj z iných častí sveta. A zároveň máme starých dobrých kolegov, ktorí pracujú v NBS desiatky rokov. Takže na tých niekoľko mesiacov máme dostatočné kapacity na to, aby sme nahradili ľudí, ktorí sa budú venovať inej činnosti.

Vízia ekonomickej budúcnosti podľa NBS

Prejdime k ekonomike. V jarnej prognóze ste revidovali hospodársky rast na tento rok výrazne smerom nadol, ale upravili ste budúce roky smerom hore. Ak to rozmeníme na drobné, čo to znamená pre našu ekonomiku, naše platy a ceny?

Prognózu robia analytici, nie guvernéri. A tí, keď prišli s novými číslami, tak sa tešili, že nie je až taká odlišná od predošlej prognózy. Lebo v tomto období zásadných zmien to nie je jednoduché prognózovať a netešia sa z toho ani analytici, ani verejnosť. Uberá to na dôveryhodnosti a hlavne to zvyšuje neistotu. Jarná prognóza však nezväčšuje neistotu, naopak, potvrdzuje niektoré trendy, no nie najlepšie trendy. Bohužiaľ.

Relatívne výrazne sme znížili odhad rastu na tento rok, ale posunuli sme ho do budúcich rokov. Ak hovoríme o inflácii, tak tam sú trendy, s ktorými nemôžeme byť spokojní, pretože stále hovoríme o raste cien okolo desiatich percent v tomto roku, okolo siedmich percent budúci rok a až v roku 2025 sa začíname tešiť z čísla 4,8 percenta. Čo je, samozrejme, dvojnásobne vyššie v porovnaní s cieľom.

Prečo je to tak?

Domáca spotreba začína pokrivkávať. Úplne prirodzene, lebo vysoké ceny znamenajú obrovský útok na naše peňaženky. Ľudia vyčerpávajú svoje vklady a svoje úspory. Ako na prvé úspory siahli ľudia na takzvané vynútené úspory.

Tie z lockdownov?

Áno. Je to odložená spotreba. Keď nebolo dovolené míňať peniaze. Tieto peniaze sú už dávno preč a vysoké ceny energií, potravín a vecí na každodenný život znamenajú, že ľudia siahajú na svoje úspory. Vidíme to v štatistikách, banky to vidia a prejavuje sa to aj v ochote brať si úvery a vidíme to aj na realitnom trhu. Slabšia domáca spotreba po relatívne pozitívnych číslach priemyslu a obchodu v poslednom štvrťroku minulého roka a následne pokles v prvom a druhom štvrťroku tohto roka. Potom čakáme oživenie v dôsledku zahraničného, nie domáceho dopytu. Po zmene prístupu ku covidu sa všetci v Európe tešíme, že Čína príde s novými objednávkami a novými impulzmi pre svetovú ekonomiku. To znamená bázický pokles v tomto roku, no potom nárast a zlepšenie nálady v ďalších rokoch.

Démon inflácie

Prečo centrálne banky cielia na celkovú a nie jadrovú infláciu očistenú o volatilné položky potravín a energií?

Štandardné nástroje menovej politiky na celom svete sú nastavené na normálny život. No to, čo žijeme posledné roky, nie je normálny život. Nikto z našich rovesníkov a žijúcich predkov si nepamätá globálnu pandémiu porovnateľnú s morovou epidémiou zo stredoveku. No žijeme v období, keď na východ od našich východných hraníc zúri vojnový konflikt. A s tým sú spojené problémy, ktoré v bežnom živote vnímame cez zvýšený prílev migrantov, ale v širšom spektre to zneisťuje celý svet.

Keď sme mali stretnutie všetkých ľudí, ktorí trošku niečo hovoria do ekonomiky vo Washingtone pred pár týždňami na zasadnutí medzinárodného fondu, tak tie vízie na najbližších päť rokov sú najhoršie za posledných 30 až 40 rokov. Hovoríme o období nestability a nepokoja a ten nepokoj sa, samozrejme, prejavuje aj na niečom takom klasicky štandardnom, ako je spotrebiteľské správanie. Ak sa vrátim k tomu, či celková alebo jadrová inflácia, tak akademicky je to postavené na štandardných podmienkach, a preto aj modely sú nakŕmené dátami, kde sa vojna ani pandémia nenachádzajú. Dovolím si povedať, že ani umelá inteligencia nemá skúsenosti s tým, čo sa tu udialo za posledných pár rokov. Pravda je, že to, čo dneska vychádza z týchto čísel našich modelov, nie úplne odzrkadľuje realitu a nie úplne sa dá podľa tejto reality proste riadiť.

Preto ak budeme hovoriť o ďalších krokoch Európskej centrálnej banky, tak sme ustúpili od toho, aby sme sa koncentrovali iba na to jedno číslo, ktoré zahŕňa, samozrejme, aj nervózne pohyby v oblasti energií a potravy. Sledujeme a hlasne pomenúvame aj jadrovú infláciu, ktorá odzrkadľuje nálady a sklon k spotrebe. Čiže ako sa budeme správať, či spotrebu urýchlime alebo ju proste odložíme.

Prečo sú výkyvy inflácie v Európe oveľa dynamickejšie v porovnaní s Amerikou?

To sú dve rozdielne ekonomiky. Aj z hľadiska regulácie. Pozrite sa, čo sa tam deje v bankovom sektore. Prvá vec je, že Bidenova administratíva prišla s obrovským fiškálnym impulzom. To je neporovnateľné s tým, na čo sme naškrabali v Európe. To boli obrovské sumy peňazí, ktoré išli ako transfery priamo domácnostiam a to fatálne ovplyvnilo spotrebu. Bolo to proste niečo ako anabolikum, ktoré bolo vstreknuté do ekonomiky možno nie v úplne najsprávnejší čas, lebo nikto nemohol predpokladať, že dôjde k energetickej kríze spôsobenej vojnou, ktorá je síce regionálna, ale má globálne dôsledky. Okrem fiškálneho stimulu to bola energetická nezávislosť. No rozdiel vidieť aj v rámci eurozóny. Čím viac idete na západ, tým viac cítite menšiu závislosť od geopolitického konfliktu, ktorý sa tu odohráva. Pri všetkej úcte kolegovia z Portugalska a zo Španielska vnímajú dnešné problémy inak ako my.

Takže východná Európa to dostala na plné „pecky“?

Východná a centrálna Európa a Nemecko je vďaka svojej geopolitickej orientácii a v dôsledku rozhodnutí z minulosti v oveľa zložitejšej situácii. To potvrdzujú čísla, kde bola inflácia v južných štátoch oveľa nižšia ako v krajinách východnej Európy. Situácia tam bola podobnejšia Spojeným štátom americkým. Preto aj americký Fed začal s atakmi proti inflácii s predstihom. Takže my sme v inej časovej fáze a stúpame po tých krokoch, ktoré predtým urobil Fed.

Aké sú plány ECB

Minulý týždeň ECB zvýšila úrokové sadzby o 25 bázických bodov a lajtmotívom tlačovej konferencie bolo, že „má ešte priestor na pokrytie“. Kam až a na ako dlho zvýši úrokové sadzby?

Som členom Rady guvernérov ECB a môžem hovoriť len za seba, nie za celú ECB a rozhodne nie za Christine Lagardovú. Vnímam tieto slová v kontexte diskusie, ktorá prebehla minulý štvrtok vo Frankfurte tak, že nie sme na konci. Nemôžeme byť spokojní s tým, ako sa veci majú. Celková inflácia v eurozóne niekedy klesne a potom znovu o trochu stúpne, no kľúčové je, že jadrová inflácia stále plazivo rastie. A to je dôkaz, že máme problém a že ten problém sme zatiaľ nevyriešili. To znamená, že my nie sme na konci cesty z hľadiska politického nastavenia a všetci vedia, že lepší a efektívnejší nástroj ako sadzby nemáme. Som presvedčený, že sú pred nami ďalšie stretnutia, kde budeme rozhodovať o zvyšovaní sadzieb a myslím si, že ich budeme zvyšovať ďalej.

To znamená, že ďalších 25 bodov alebo ešte rýchlejšie?

Viete, že v týchto veciach sme veľmi diskrétni.

No ja by som sa nemohol neopýtať.

Samozrejme, to je úplne jasné, že sa musíte opýtať, ale možno ste si všimli blog, ktorý sme zverejnili tento týždeň, a tam hovorím, že k zásadnému prehodnoteniu, či pokračovať alebo nie, prídeme najskôr v septembri.  Dovtedy pôjdeme tou cestou, ktorá je dnes nastavená povedzme na tempo 25 bázických bodov. Nie je žiadnym tajomstvom, že vzhľadom na fundamenty by som bol spokojný aj s 50-bodovým zvýšením úrokových sadzieb, ale zvýšenie o 25 bodov je návrat k štandardu. A to znamená, že môžeme pri zvyšovaní úrokov ostať dlhšie, ako sme si pôvodne mysleli.

Okrem úrokového kanála prestala ECB nakupovať cenné papiere, čo znamená dodatočné sprísnenie menových podmienok. Aký je vplyv tohto kanála vyjadrený v bázických bodoch?

Naši analytici pracujú aj s týmito číslami, ale je to súčasť našej kuchyne. Kombinujeme zvyšovanie úrokových sadzieb so znižovaním bilancie a po miligramoch pridávame jedno aj druhé na misky váh, no tu si dovolíme nechať konkrétne čísla pre seba. Uťahovanie opasku bilancie má svoj význam, lebo je to jeden z tranzitných kanálov menovej politiky. A je pravda, že od veľkej hospodárskej krízy centrálne banky sveta vrátane ECB sa vybrali cestou kvantitatívneho uvoľňovania, teda nakupovania aktív. No podotýkam, že nie toxických aktív, ako niekedy zaznieva v politických diskusiách. V prípade NBS a eurosystému máme vo svojich knihách polovicu slovenského dlhu. A azda nikto nepovažuje náš dlh za toxický. No pravda je, že v týchto podmienkach sa oveľa ľahšie financovali vlády a to sa dialo roky. Bol to obrovský komfort pre riadenie dlhu, ministerstvo financií, komfort pre náklady na financovanie dlhov, pretože sadzby na desaťročných dlhopisoch boli v niektorých obdobiach záporné.

No to sa predsa medzičasom výrazne zmenilo.

Dnes stojí benchmarková emisia okolo štyroch percent.

Myslím, že je to najviac za posledných desať rokov.

No to je realita, ktorá nastavuje zrkadlo, že to je normálny život. Normálny život nie sú peniaze so zápornými sadzbami. My sme sa k takej realite museli raz dostať, o tom niet pochýb. A je úplne prirodzené, že v čase, keď lámeme rekordy v inflácii, nemá zmysel prilievať benzín do ohňa ekonomiky. My ju potrebujeme, naopak, schladzovať a spomaľovať. A z tohto hľadiska je zdraženie nákladov financovania firiem, domácnosti alebo štátu logický krok.

V makroprudenciálnom komentári spomínate, že sa otáča finančný cyklus. Čo to znamená pre ľudí, pre firmy a pre štát, ktorý sa medzičasom zadlžil na úroveň zhruba 60 percent HDP?

Ak by som si mal vybrať, kto to má najzložitejšie, tak to bude štát. Tam sú riziká najväčšie. Ak hovoríme o domácnostiach a firmách, o ktorých máme naozaj najviac individuálnych dát, kde vieme zhodnotiť riziká bankrotov alebo zhoršenej finančnej situácie, tak tu otočenie cyklu, o ktorom hovoríte, ak sa štát financuje za štyri percentá, tak domácnosti a firmy sa nemôžu financovať lacnejšie. Hypotéky sú dnes na štyri percentá plus.

A v septembri budú za päť a plus?

To už okomentujete vy v septembri. No bude to záležať na tom, ako budú rásť ďalej sadzby. To je proste absolútna pravda.

No vy naznačujete, že sadzby budú rásť.

Pravda však je, že v krajinách okolo nás, ktoré veľmi dobre poznáme a nemajú euro, majú ešte vyššiu infláciu ako my a vyššie sadzby. V Českej republike okolo siedmich plus percent, a to nechcem hovoriť o Maďaroch a Poliakoch. Z tohto hľadiska je príslušnosť v eurozóne pre nás jasnou výhodou. V prípade domácností vidíme pokles nových hypoték. No predtým sme boli niekoľko rokov rastovým lídrom Európy v objeme úverov na bývanie, čo zvyšovalo riziko finančnej stability. Aj preto sme zaviedli makroprudenciálne opatrenia, ktoré limitujú možnosti úverovania a neboli populárne. No dúfam, že teraz nám niekto aspoň potichu povie, že to malo význam. Po dvojciferných rastoch z minulých rokov, keď skončíme so štvorpercentným medziročným rastom, tak budeme radi. Ak hovoríme o zlyhaných úveroch, tak tam zatiaľ nevidím žiadnu katastrofu. Predpokladám naozaj len veľmi mierny nárast, no stále sme pod európskym priemerom.

Prečo?

V situácii, v ktorej sa nachádzame, sú stále víťazi aj porazení. Podľa našich prieskumov konkrétnych dát, ktoré zbierame z domácich účtov, je to 60 na 40. Šesťdesiat percent domácností signalizuje pokles životnej úrovne a 40 percent nárast. No ak sa opýtate, ako je to možné, že tu sú nejakí ľudia, ktorí signalizujú nárast, tak buď preto, že majú biznis, alebo sú zamestnaní v sektore, kde indexácia miezd je vyššia ako inflácia. A títo ľudia sú v rôznych príjmových skupinách. Najviac ľudí je v skupine s prírastkom 200 eur mesačne. No väčšina, teda 60 percent, eviduje pokles príjmov. A títo ľudia sú predmetom rizikovej analýzy, z ktorej vieme, že populárna fixácia sa predĺžila z troch na sedem rokov. Len niečo medzi pätinou a štvrtinou dlžníkov v úveroch na bývanie bude vystavená šoku z toho, že sa im skončila fixácia a budú musieť uzavrieť podmienky na nové obdobie. Je to nepríjemné. Pravda je, že veľká väčšina ostatných dostane čas na to, aby svoje domáce financie prispôsobila tejto situácii. Ďalšou vecou je, že si nemyslím, že tieto vysoké úrokové sadzby budú trvať večne.

Takže v jeden deň pôjdeme dole z kopca?

Pravda je, že čím skôr sa nám podarí proste dostať na trajektóriu stabilného a udržateľného poklesu inflačných tlakov, tak tým skôr budeme môcť povedať, že končíme s rastom a ideme z kopca dole. No stále sme len na ceste na vrchol a už teraz avizujeme, že na tom vrchole si nejaký čas posedíme.

Zároveň avizujete, že 40 percent ľudí zarobí viac, ako je inflácia.

To hovoria naše dáta.

Polienka pod inflačným kotlom

Nepridávajú rastúce mzdy polienka pod inflačný kotol?

Samozrejme, to je zásadný problém. Ak hovoríme o jadrovej inflácii, na nej sa podieľajú všetci. Dodávatelia aj odberatelia. Je to mix ponukovo-dopytového šoku. My relatívne hlasno hovoríme o tom, že jednou z najväčších komplikácií v boji s infláciou začínajú byť vlády. Vlády v atmosfére populárnych opatrení na pomoc ľuďom míňajú veľa peňazí neadresným spôsobom a často lejú benzín do ohňa. Prezidentka ECB Lagardová na každej tlačovej konferencií hovorí o tom, že všetky opatrenia, ktoré smerujú k občanom, aby im uľahčili život, majú byť adresné a časovo obmedzené. Realita je však úplne iná. Osemdesiat percent opatrení v celej eurozóne je neadresných a aj z časového hľadiska sú problematické, keďže nikto nevie, kedy sa z nich vládam podarí dostať. Ako príklad uvediem aj našu reguláciu cien energií. My ju v zásade kritizujeme, pretože je neudržateľná. Ten prístup, ktorý vláda zvolila, je veľmi drahý a nesmeruje k tomu, aby sa šetrilo energiou. Predpokladám, že Ľudova vláda a ďalšie vlády prídu s jasnými dátami o tom, že pre ďalšie roky si nebudeme môcť dovoliť takú mieru kompenzácií a udržiavania cien energií mimo trhových cien, ako sme to urobili na tento rok.

Vláda za posledné roky prudko zvýšila zadlženie Slovenska. Pri dlhu na úrovni 60 percent HDP stále patríme medzi tých lepších dlhových hriešnikov. Kam sa až môže vláda zadlžiť, aby to nepuklo ako v Grécku?

Hranicu pri krajinách, ako sme my, nestanoví žiadna učebnica ani žiadne európske pravidlo, ale stanoví ju trh. Volá sa to trhová disciplína. To znamená, že ak sa v istom momente trhy rozhodnú alebo označia nejakú krajinu podobnej veľkosti, významu a vplyvu za rizikovú z hľadiska veľkosti dlhu, tak nastáva problém. Ten sa najskôr prejavuje tak, že rizikové prirážky danej krajiny rastú. Jej dlh je ešte drahší ako predtým. Ďalšie štádium je už úplnou katastrofou, keď sa krajina nevie dostať k peniazom a musí sa obrátiť na veľkých bratov, čo je v prípade eurozóny najskôr ESM a potom sú medzinárodné programy ako Medzinárodný menový fond. To už sú však škaredšie príbehy. Tú hranicu vám však presne nepoviem.

Kedysi sme spolu Ľudovítom Ódorom a ďalšími konštruovali zákon o rozpočtovej zodpovednosti, vtedy bola veľmi opatrná zhoda na úrovni 40 percent v slovenských podmienkach. Dnes sme vystavení rizikám, ktoré vôbec nevieme ovplyvniť. Ide o takzvané geopolitické riziko, ktoré je dané tým, že sme na východ od Berlína či od Paríža. To jednoducho nevieme zmeniť, tým, že sú podmienky na východ od našich hraníc také, aké sú, predstavuje geopolitické riziko. Rovnako ako nám, aj baltským krajinám, ktoré sú fiškálne veľmi zodpovedné, pridáva určité body na každom jednom eure, ktoré si požičiame. Kedysi boli rizikové prirážky slovenských dlhopisov lepšie ako belgické, francúzske, nemecké, celé roky to tak bolo.

Dnes už to tak nie je a v tomto sme horší ako spomínané krajiny, sme na tom horšie aj ako Španieli. Len málo krajín má s týmto väčší problém ako my a vyplýva to z troch faktorov. Geopolitické riziko, obrovské vnútorné riziko, to je ten cirkus, v ktorom tu žijeme celé mesiace, a tretia vec je objem alebo potreba financovania, ktorá je tento rok enormná, v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi významná, a nie je triviálne ju splniť. Trhy si, samozrejme, prečítajú emisný plán danej krajiny, trhy vedia, že musíme prefinancovať toľko a toľko miliárd a za to si aj vedia vypýtať viac peňazí na úroku. Takže my z hľadiska veľkosti dlhu sme podľa mňa niekde na hranici obratu, kde musíme jasne komunikovať, že sme schopní, a postaviť jasný plán, ako udržíme verejné financie pod kontrolou.

To sa dá urobiť dvoma spôsobmi, návratom k deficitom pod tri percentá s tým, že sa stanoví uveriteľná trajektória toho, že vláda, systém domácich a európskych pravidiel, okolností, v ktorých žijeme, budú dostatočne kredibilné na to, aby sme túto cestu zvládli. Po tom je tu druhá, menej pravdepodobná možnosť, že budeme schopní niekoho presvedčiť, že sme takí výnimoční, a tak sme sa zhodli na ďalšom smerovaní našej krajiny, že síce dočasne zvýšime dlh na investície do vzdelávania, infraštruktúry či nových odvetví ekonomiky, ale potom sa to z týchto investícií vráti.

Dlhové peklo

Teda vyrásť z dlhu?

Áno, vyrásť z dlhu cez rast HDP, cez rast produktivity a to všetko je zoznam bolestí našej krajiny. To by ste možno mali mať vo vašich novinách na poslednej strane, zoznam bolestí v našej krajine, aj keď možno by bol v súčasnosti stále rovnaký ako pred desiatimi či 15 rokmi. Keď sa však vrátim na začiatok, čo si sľubujem od ľudovej vlády, že ten zoznam bolestí jasne bez prikrášľovania jasne pomenujú a azda aj naznačia, ako by sme sa ich vedeli zbaviť.

Ako guvernér NBS sa pravidelne zúčastňujete na rokovaniach na medzinárodnom fóre, ako svet vníma Slovensko ? Sme stále považovaní za kredibilnú krajinu alebo je to v rovine, že všetko vyrieši trh a rizikové prirážky sú dostatočným zrkadlom toho, ako sme kredibilní v Európe?

Nemyslím si, že žijeme vo svete, kde všetko riadi trh. Nežijeme dokonca ani v takej dobe a ani nechcime, aby to tak bolo. Vždy tu existuje takzvaná posledná pomoc. Týchto možností poslednej pomoci je niekoľko. Tou najväčšou je pre nás členstvo v eurozóne a príslušnosť k Európskej únii. My sedíme pri najvyššom stolíku v Európe a tá stále síce starne a trocha práchnivie, má množstvo problémov, stále však patrí medzi svetové ekonomické, geopolitické či kultúrne centrá. A my sme tam, vďaka všetkým občanom tejto krajiny, ktorí o tom rozhodli v referende. Roky som sa vedel chváliť tým, že Slovensko je krajinou, ktorá je veľmi proeurópska a ktorá je ochotná pokračovať v eurointegrácii. Tá je podľa mňa nevyhnutnou súčasťou ďalšieho budovania spoločnej Európy. Tiež, že Slovensko je krajina, ktorá podporuje euro a dokonca ho podporovala viac po vstupe do eurozóny ako predtým, v čom sme boli výnimkou. Bohužiaľ, mnoho vecí sa časom mení.

Dnes patríme medzi krajiny, ktoré podľa prieskumov najviac veria napríklad hoaxom.

Na to som už možno príliš starý, aby som vám to vedel vyhodnotiť. Tiež žijem s tým, že moje deti možno trávia viac času vo virtuálnom svete, namiesto toho, aby sa reálne hrali s kamarátmi niekde na ulici. Bol by som radšej, keby mali otlačený zadok od sedla na bicykli ako červené prsty od toho, ako sa hrajú na počítači, ale to je proste realita. Naša generácia si môže povzdychnúť, že to nie je správne, ale pravda je, že je to realita, vnímame to ako isté nebezpečenstvo a realitou sa stáva ďalšie sci-fi ako umelá inteligencia. Neviem, či si to uvedomujete, ale začínajú sa objavovať informácie o tom, že umelá inteligencia môže byť nebezpečenstvom, ktoré dnes nevieme ani posúdiť.

Videli sme Terminátora a vieme, ako to dopadlo.

Ak sa však vrátime k tej kredibilite. Slovensko má svoj rešpekt, je vnímané ako malá otvorená ekonomika. Tiež si uvedomme, že Slovensko geopoliticky patrí do nemecky hovoriacej zóny. Štruktúra kapitálu je na Slovensku kľúčovo nemecko-rakúska, jednoducho je to tak. To je však podľa mňa dobré a môžeme to brať aj ako pozitívum našej lokality. Sme malá krajina, ktorá by mohla mať oveľa menej problémov, ako ich má, a má ich možno len z nejakých mentalitných dôvodov. To sú nezhody a trvalé nespokojnosti so stavom, v ktorom žije. Slovensko je však rešpektovaná krajina a tiež je z ekonomického hľadiska vnímané ako výnimočná krajina vďaka veľkému podielu automobilového priemyslu na celkovom výkone ekonomiky.

To nám súčasne pri priemysle pomáha.

Nie všetci so mnou v tomto súhlasia. Všetci akademici či medzinárodné inštitúcie vždy hovoria, že je to riziko byť závislý od jedného druhu priemyslu. Pravda však je, že vo všetkých krízach nám automobilový priemysel vždy pomohol. Je to preto, že je to najkomplexnejší priemysel, ktorý v súčasnosti existuje. Je nielen zložitý, ale je tam množstvo ďalších súčastí ekonomiky, ktoré treba mať na určitej dostatočnej úrovni. Je to tiež vďaka kvalifikovanej pracovnej sile, ktorá tu bola, v súčasnosti však pomaly vysychá. Bolo to vďaka schopnosti pritiahnuť investície do podnikateľského prostredia, ktoré bolo kompatibilné. V neposlednom rade to bolo tiež prostredie, ktoré bolo politicky stabilné. Mnoho z týchto atribútov sa vytráca alebo tu dokonca už vôbec nie sú. To však neznamená, že sa k týmto relatívne komfortným podmienkam už nemôžeme nikdy vrátiť. Avšak aby sme vedeli žiť šťastnejší život, musíme sa najprv pohnúť so spomínaným zoznamom bolestí. Sme krajina, ktorá má problém so starnutím, ktorá má problém s pracovnou silou, sme krajina, ktorá má najväčší nesúlad toho, čo nám vychádza z vysokých škôl, s tým, čo naša spoločnosť a ekonomika potrebujú a za čo platíme z verejných zdrojov. Týmto spôsobom šialene rozhadzujeme peniaze. Sme krajina, kde je zdravotníctvo považované za najväčší problém z hľadiska kvality verejných služieb. Nevieme čerpať európske fondy, čo je jednou z podmienok aj našej prognózy, aby čísla ekonomického rastu boli aspoň také dobré, ako dnes vyzerajú na papieri.

Kauza Petra Kažimíra

Prejdime k poslednej časti. Je to vec, ktorá sa týka vás osobne a súvisí s vaším politickým pôsobením. Čelíte obvineniam v korupčnej kauze. Myslíte si, že je to politicky motivované?

Pomenujme to úplne jasne. Čelím dvojnásobnému obvineniu v tej istej veci. Prvýkrát som bol obvinený, to mi bolo zrušené, a následne som bol druhýkrát obvinený v tej istej záležitosti. Samotné obvinenie spočíva v tom, že som údajne podplatil svojho podriadeného. To obvinenie nie je jasné už v tom, prečo by som to mal robiť, to však radšej necháme na súd. Tak ako to absurdne znie, také absurdné to aj je. Môžem len zopakovať, že som nikdy neovplyvňoval žiadne daňové konanie z pozície ministra financií ani zo žiadnej inej a už vôbec som za to nikdy nikomu nezaplatil. Ani sekundu tiež nepochybujem o tom, že dokážem, či už na slovenských súdoch alebo na Európskom súdnom dvore, že obvinenie voči mojej osobe je nezákonné. V súčasnosti mám istú nevýhodu. Z mojej pozície podľa mňa nie je vhodné, aby som komentoval samotných politikov. Je smutné, že oni sa správajú úplne opačne. Nechcem to nejakým spôsobom komentovať, chápem, že sme uprostred volebnej kampane a chápem, že sa chytajú každého stebla.

Kto to je konkrétne, kto sa podľa vás snaží chytiť toho stebla?

To nebudem ďalej rozvíjať vo verejnej debate, no každý, kto má súdnosť, tak môže vnímať, čo sa v krajine deje za posledné dva roky. A o tom, čo sa deje mne a mojej rodine za posledné roky, budeme možno tiež raz hovoriť, ale nie z pozície guvernéra NBS. Nie som v pozícii a nikdy som to nerobil, aby som okydával vlastnú krajinu.

Neviem si predstaviť situáciu, v ktorej by čelný predstaviteľ krajiny mal záujem na tom, aby zdiskreditoval guvernéra nezávislej centrálnej banky vo svojom štáte. Prečo si myslíte, že je to tak?

Môj najväčší problém je, že som bol podpredsedom Smeru a bol som členom niekoľkých vlád Roberta Fica či Petra Pellegriniho. To je odpoveď na dôvody politických atakov. Koniec koncov, kritizujú ma zásadne ľudia, ktorí ma nikdy nevolili za guvernéra a ktorí ma kritizovali aj pri kandidatúre na guvernéra. Dovolím si zopakovať, že som štyri roky vo funkcii a za to obdobie som nepočul slovo kritiky na výkon mojej funkcie. A pamätáte si na tie úvodné pokriky, že ako budem tú funkciu zneužívať pre politické účely a podobne. Toto som nikdy neurobil.

Myslíte si, že by mohli nastať okolnosti, za ktorých by ste uvažovali o tom, že by ste už nechceli byť guvernérom a chceli by ste z funkcie odísť?

Nepripúšťam si žiadne tlaky. Ľudia, ktorí si mýlia moju slušnosť so slabosťou, sa mýlia. Som dostatočne silný na to, aby som dokázal tam, kde to treba dokázať, že obvinenie je nezákonné a porušuje moje práva. O tom nepochybujem ani sekundu. V pokoji ma držia dve skutočnosti. Po prvé, nikdy sa to nestalo a nikdy som nič nezákonné neurobil, a druhá vec je, že poslednou zárukou je Európsky súdny dvor, najvyššia súdna inštancia v Európe.

Čo má rád guvernér NBS

Prejdime na jednovetné odpovede. Keynes alebo Friedman?

Nemôžem poprieť svoju minulosť, viete, že som bol ministrom financií v troch stredoľavých vládach a bol som spoluautorom daňovej politiky. Preto sa musím prihlásiť ku Keynesovi.

Zlato alebo peniaze?

Dúfam, že to nie je vnímané ako investičné poradenstvo. Ale ostal by som pri peniazoch. V tejto súvislosti len upozorním na to, že po rozdelení Československa sú vedľa seba dve centrálne banky, česká a slovenská. Rozdelili sme si zlatý poklad v pomere dva k jednej a kým my zlato držíme v rezervách, hoci je to najnervóznejšia časť rezerv, Česi ho dávno predali. No sú krajiny, ktoré zlato nakupujú.

Bitcoin alebo ethereum?

Ani jedno.

Pizza alebo pasta?

Pasta.

Víno alebo pivo?

Najprv pivo, potom víno.

Pop alebo heavymetal?

Mám rád takmer každú hudbu, ale pop skoro vôbec nepočúvam. Keď som bol mladší, nebol som ani depešák, ani metalista, ale poperák, ale dnes rád pritvrdím. Rád počúvam stanicu Roba Rotha a rock ako taký, ale pop skoro vôbec nepočúvam. 

zdrojový článok: