• 15. 7. 1994

Národná banka Slovenska po rozdelení federácie prevzala systém určovania kurzu slovenskej koruny k voľne vymeniteľným menám, ktorý sa používal v bývalej Štátnej banke československej. Bol zachovaný päťzložkový menový kôš (USD, DEM, ATS, GBP, FRF) a systém denného fixovania kurzu SKK.

V ďalšom období sa však už menový kôš, jeho percentuálne zloženie, ako aj technika denného fixovania, prispôsobovali menovému programu NBS a špecifickým podmienkam slovenského finančného trhu. Menový kôš sa postupne zredukoval na dve meny – USD (40 %) a DEM (60 %), ktorých percentuálne zastúpenie odrážalo menovú štruktúru realizovaného zahraničného obchodu SR. Približne 40 % zahraničnoobchodnej výmeny SR sa v začiatkoch existencie meny uskutočňovalo v americkom dolári a zvyšok v nemeckých markách, prípadne cez meny, ktoré boli na ňu viac, či menej naviazané.

Fluktuačné pásmo, v rámci ktorého sa mohol kurz SKK pohybovať bez administratívneho zásahu centrálnej banky, bol spočiatku stanovený na +/- 0,5 % a postupne sa rozširoval až na +/- 7 % od centrálnej parity. Pohyb kurzu bol navyše brzdený ďalším významným obmedzením, jeho denná zmena nemohla presiahnuť 0,1 %. NBS týmto mechanizmom, s ktorým súviseli viaceré obmedzenia, sledovala najmä cieľ stabilizácie novovzniknutej meny. Zabezpečoval totiž dostatočnú transparentnosť a istotu pri investovaní do koruny. Viazanosť kurzu na menový kôš dávala istotu investorom, že investovaním do SKK cez USD a DEM sa vystavujú minimálnemu riziku.