Budúcnosť globalizácie: lekcie z karantény
Michal Horváth – hlavný ekonóm NBS
13.5.2020
Svet je malý, povieme si veľakrát. Dokumentuje to aj naša posledná skúsenosť s koronavírusom. Rýchlosť šírenia nákazy, ako aj jej ekonomické dôsledky by neboli také výrazné, keby sme nežili vo svete tak popretkávanom ľudskými a obchodnými väzbami. Hoci pandémia je pre nás stále každodennou realitou, mnohí sa už zamýšľajú nad tým, či a ako táto epizóda zmení náš život v rokoch či desaťročiach. Je to dobrá príležitosť pre hlasy volajúce po akomsi návrate do zdanlivo bezpečnej ulity prísne sledovaných hraníc a domácej výroby. Práve obdobie dočasných karanténnych opatrení by nám však malo dávať dve ponaučenia. Po prvé, uzatváranie sa sprevádzané narušením väzieb robí náš život chudobnejším, nudnejším a vyčerpávajúcejším. Po druhé, ak rozhodnutia o miere otvorenosti rešpektujú rovnováhu záujmov štátu, biznisu, ako aj komunít, súhlas spoločnosti robí rozhodnutia udržateľnými a úspešnými.
Ako ďalej, globalizácia?
Všetci asi tušíme, že po odznení tejto pandémie bude svet iný. Chicagský ekonóm John Cochrane prirovnal svet po kríze k populárnej automatovej hre whack-a-mole, v ktorej treba kladivkom udrieť na hlavu krtkovi či inej zvieracej figúrke, ktorá sa neprestajne náhodne vynára z rôznych dier na hracej ploche automatu. Pandémie – či už rôzne mutácie tohto vírusu, alebo úplne iné – budú podľa neho súčasťou nášho sveta natrvalo. Budú sa opakovane a nečakane vynárať v rôznych kútoch sveta. Ovplyvní to naše správanie ako spotrebiteľov (viac donášok), cestovateľov (menej ciest a viac virtuálneho kontaktu), obyvateľov (husto obývané mestské zóny verzus vidiek) či producentov. Preorientovanie globálnej ekonomiky na nový spôsob fungovania si vyžiada náklady, pričom niektoré budú natrvalo.
Cochrane však vo svojej úvahe ráta s tým, že zásadnejšie politické rozhodnutia s trvalým dopadom na fungovanie svetovej ekonomiky nebudú. Zmeny v jeho ponímaní budú prichádzať primárne z racionálnej odpovede ľudí na novú realitu.
Ako však zareagujú na situáciu politici? Dani Rodrik tvrdí, že manažovanie pandémie, ako aj vizionárstvo o svete po nej do veľkej miery len umocňujú predpojaté názory aktérov. Prívrženci bezbrehej globalizácie v tejto epizóde vidia príležitosť posilniť globálne inštitúcie a oslabiť úlohu národných štátov. Naopak (ekonomickí) nacionalisti sa utvrdzujú v správnosti svojej agendy uzatvárania sa pred svetom.
Ak má byť výber medzi hyperglobalizáciou a istotou vlastnej ulity, pre mnohých bude po skúsenosti s pandémiou veľmi lákavé voliť to druhé.
Podľa môjho názoru však práve skúsenosť s domácimi karanténnymi opatreniami ponúka cenné argumenty, prečo by to bolo chybou. Zároveň sme zažili situácie, ktoré ukazujú cestu, ako politicky udržať svet otvorených hraníc.
Paralely so životom v čase pandémie
V čom sa náš dnešný svet podobá na ten vysnívaný nacionalistami? Pre pandémiu sa naša spoločnosť roztrieštila na malé uzavreté štátiky tvorené domácnosťami a firmami. Z času na čas ľudia navštívia susedné štátiky a spravia nejaký vzájomne výhodný obchod. Okruh partnerov, s ktorými je možné obchodovať, prípadne spôsob, akým môže k transakcii dôjsť, je však výrazne regulovaný.
Výsledok je, že niektorí z nás pracujú oveľa viac bez vyššej odmeny a iní prácu nemajú a sú odkázaní na transfery. Okrem nášho hlavného povolania, ak ho ešte máme, sme mnohí nútení pracovať aj ako vychovávatelia, učiteľky, kuchárky či kaderníci. Príjem nemáme vyšší, ale oddychu máme menej. Ak to má takto pokračovať ešte dlhšiu dobu, je zjavné, že ani našu hlavnú prácu nezvládneme poriadne a asi to ovplyvní aj náš príjem. Na druhej strane zamestnanci škôl a predškolských zariadení, alebo reštaurácií sedia doma, mnohí z nich odkázaní na finančnú podporu.
Je to ako keď krajina s chladným podnebím a dobrými školami okrem softvéru produkuje aj vlastné, nie veľmi chutné citrusové plody. Ľudia v subtropických krajinách pritom čerpajú humanitárnu pomoc, kým im sladké pomaranče hnijú pod stromami.
Za normálnych okolností sa ľudia, ako aj krajiny vplyvom obchodu špecializujú na to, čo vedia robiť najlepšie. Majú sa preto aj lepšie. Vplyvom karanténnych opatrení však dnes robíme veci, ktoré iní zvládnu lepšie, prinajmenšom lepšie ako čokoľvek iné. Presne tak, ako keď obchodu medzi krajinami bránia nejaké prekážky.
Niekedy nemusíme ani pracovať viac v karanténe, pomôžu nám stroje. Mnohí z nás majú napríklad domácu pekáreň alebo pivovar. V týchto časoch to dočasne aj dobre padne, nemusíme chodiť do obchodu tak často. Je to však ako keby každá krajina mala svoj vlastný podnik na pokrytie domáceho dopytu po autách alebo napríklad šampanskom. Neefektívnosť tohto riešenia je zjavná. Ten druhý príklad nie je náhodný. Po rozpade Rakúsko-Uhorska svetoznáma bratislavská značka zásobujúca celé územie monarchie sa musela pre obchodné obmedzenia roztrieštiť na závody v nástupníckych krajinách. Firma tým trpela a definitívne ju odrovnala globálna kríza, ktorú tiež umocňovali práve opatrenia, ktoré bránili voľnému obchodu.
V uzavretosti sa výrazne zvyšujú aj nerovnosti. Finančne slabé, nerozvinuté štáty, odkázané na pomoc nevedia (a veľakrát nemôžu či nechcú) svojim slabým dať to, čo by im dal otvorený svet. Najväčším prínosom globalizácie je práve to, že sa miliardy ľudí vďaka obchodu vymanili z absolútnej chudoby a majú lepšie vyhliadky na lepší život ako kedykoľvek predtým.
V našej skúsenosti vznikajú obavy z narastania nerovností, napríklad v súvislosti so vzdelávaním doma. Priepasť medzi deťmi vzdelaných a bohatých a deťmi v zraniteľných domácnostiach sa vplyvom zatvorenia škôl bude zrejme zvyšovať. Zároveň vieme, že sú to predovšetkým vysokopríjmové skupiny, ktoré sú lepšie pripravené zvládnuť hoci aj dlhšiu karanténu. Prípadnú globálnu obchodnú vojnu by krajiny EÚ nejako prežili, ale ľahko by odrovnala mnohé rozvíjajúce sa ekonomiky.
Obmedzenia obchodu, samozrejme, prinášajú so sebou aj nelegálne pokusy vyhnúť sa im. Iste, nejeden kaderník alebo kozmetička napriek zákazu pracovali naďalej v uzavretej pivnici alebo v súkromí bytu.
Na druhej strane, karanténne opatrenia sú dobrou správou napríklad pre lenivé deti. Ich denný režim je predsa len voľnejší, porovnanie s usilovnejšími súrodencami alebo spolužiakmi ťažšie. Podobne sa tak neefektívne textilky alebo zastaralé farmy nebudú tešiť, keď sa ekonomika začne otvárať.
Uzavretie ekonomiky je dobrou správou aj pre tých, ktorým vzhľadom na ich biznis model prináša mimoriadne zisky bez výnimočného úsilia. Takýto mimoriadny zisk v podobe slávy a, samozrejme, aj lepších kariérnych vyhliadok dnes žnú napríklad mladší akademici – muži. Ale aj medzi nimi zjavne len niektorí, čo Noriko Amano-Patiño a jej spoluautorky z Cambridgeskej univerzity zatiaľ len opatrne spájajú s rodinnou situáciou u mladších výskumníkov. Drvivú väčšinu nízko visiaceho ovocia vo výskume o ekonomických súvislostiach pandémie totiž zbierajú najvyšší akademickí hodnostári, ktorí sú spravidla starší a okrem menšej administratívnej záťaže majú zrejme aj odrastené deti (ak vôbec). Rovnako aj ich mladší bezdetní kolegovia, najmä chlapci hladní po rizikovom projekte s nejasným koncom, môžu si v izolácii svojho domova pokojne skúmať a pohotovo budovať svoj profil cez Zoom, alebo Twitter. Viaceré americké univerzity v tejto súvislosti dočasne menia pravidlá pre kariérny postup.
Ponaučenia pre politikov
Prínosy otvorenosti sú zjavné, ale krik tých, ktorým uzavretosť vyhovuje, dokáže byť hlasný. Ako teda získať podporu pre otvorenosť? Zo zvládnutia či nezvládnutia manažovania domácich karanténnych opatrení vládou tiež vyplývajú zaujímavé ponaučenia.
Raghuram Rajan, chicagský ekonóm a bývalý guvernér indickej národnej banky, vo svojej poslednej knihe zdôrazňuje potrebu neustáleho zachovania rovnováhy medzi potrebami, resp. rozsahom trhu, štátu a komunity.
Prebiehajúci proces otvárania ekonomiky sa snaží lavírovať presne na tomto tenkom rozhraní. Ak by sme sa priklonili príliš na stranu biznisu, štát by nezvládal manažovať zdravotnú situáciu a spoločnosť by sa rozpadla pod ťarchou strachu. Keď štát uviaže opraty prisilno, ako sme videli napríklad počas veľkonočných sviatkov, trpí biznis aj organické komunity. Je dôležité rýchlo korigovať.
Či sa obchodu otvárame alebo uzatvárame, vždy bude niekto na tom (potenciálne) aj strácať. Je nevyhnutné mať okolo otvárania sa široký konsenzus a tiež myslieť na zraniteľné skupiny. Platí to pre núdzové opatrenia, ktoré súvisia s pandémiou, ale aj pre medzinárodný obchod. Pričom pri otváraní spravidla rastú aj možnosti, v neposlednom rade tie finančné, ako pomôcť.
Ekonómovia, aspoň tí, čo v duchu viac prajú biznisu, sa asi budú musieť zmieriť s tým, že dočasné alebo aj trvalé ochranné opatrenia, či aj finančná pomoc sú namieste, ak majú byť kľúčom k lepšiemu riešeniu, k vyššiemu blahobytu. Lebo alternatívou „zbytočnej“ regulácie a „neefektívnych“ dotácií spravidla nie je ideál úplnej otvorenosti a efektívnosti, ale nudná a namáhavá chudoba karantény. A tú sme teraz zažili na vlastnej koži. Prečo by ju potom niekto chcel mať trvalo na úrovni krajín?