Digitálne euro
Ľudovít Ódor – viceguvernér NBS
8.10.2020
Aby si ľudia mohli medzi sebou ľahšie vymieňať veci, sporiť na horšie časy, alebo určovať ceny výrobkov a služieb, potrebovali nový koncept. Tak vymysleli peniaze. Či to boli mušle, hrivny, obrovské balvany, cigarety vo väzení alebo zlaté mince, najdôležitejšou ingredienciou bola odjakživa dôvera.
Ekonomika môže dobre fungovať len vtedy, ak veríme, že peniaze, ktoré prijmeme, budú aj iní akceptovať. Taktiež musíme dôverovať tomu, že rýchlo nestratia svoju hodnotu alebo sa rýchlo nestratia (ukradnú ich). Okrem toho musí byť narábanie s nimi jednoduchá a lacná. V moderných spoločnostiach majú zodpovednosť za splnenie týchto očakávaní centrálne banky, zabezpečujúce obeh bankoviek a mincí.
Papier a kovy sú však technológiami z dávnej minulosti a v mnohých krajinách (napríklad Švédsko) už rapídne vychádzajú z módy. Nikdy nebolo také jednoduché platiť mobilným telefónom alebo hodinkami ako je tomu dnes.
Otázka znie, prejdú aj centrálne banky na digitálnu menu, a ak áno kedy? Existujú už technológie, ktoré dokážu zabezpečiť všetko, čo občania od peňazí očakávajú? Budeme mať digitálne euro? To sú otázky, ktorým sa s kolegami intenzívne venujeme aj v rámci Eurosystému. Prvým výsledkom je naša spoločná publikácia. Hlavné závery z môjho pohľadu sú nasledujúce.
Po prvé, aj keď sa o zavedení digitálneho eura zatiaľ nerozhodlo, musíme byť pripravení. Skúmajú sa všetky výhody a nevýhody a začne sa aj s konzultáciami a experimentmi. V najbližších rokoch sa totiž môže poľahky stať, že externé okolnosti alebo vlastná iniciatíva prinesú potrebu uviesť digitálne euro do života. Môže dôjsť k výraznému poklesu používania hotovosti v eurozóne, zahraničné digitálne meny môžu začať vytláčať euro alebo napríklad dôjde k extrémnym udalostiam, ktoré znemožnia používať súčasnú platobnú infraštruktúru. Ak budeme mať v tom čase odpovede na väčšinu otázok, implementačná fáza sa môže výrazne skrátiť.
Po druhé, „náš zákazník, náš pán“. Zavedenie digitálneho eura si netreba predstavovať ako okamžitý zánik hotovosti. Zo začiatku to bude len paralelná alternatíva a nie náhrada za bankovky a mince. Užívatelia rozhodnú – na základe ponúknutých služieb – akým tempom sa bude jednotná európska mena digitalizovať. Seniori alebo slabšie príjmové skupiny sa nemusia obávať revolúcie, bude to skôr evolúcia. Ambíciou nie je ani získavať čoraz viac informácií o občanoch a ani zaviesť záporné úrokové sadzby na úspory.
Po tretie, spojenie so súkromným sektorom. Moderné menové systémy stoja síce na dôvere, ktorú zabezpečuje štát, avšak, ďalšie služby vie oveľa efektívnejšie a lepšie poskytovať súkromný sektor. Preto bude digitálne euro, ak sa zavedie, väčšinou len technológiou v pozadí. Sprostredkovateľmi medzi centrálnou bankou a občanmi by mali byť naďalej finančné inštitúcie. Nie je cieľom presúvať všetky vklady z komerčných bánk do centrálnej banky ani naviazanie ďalších finančných služieb na digitálnu menu.
Áno, nie je to najjednoduchšia téma, no netreba sa jej báť. Strach je zlý radca. Preto treba intenzívne diskutovať o možnom zavedení digitálneho eura s čo najširšími skupinami obyvateľov a firiem. V konečnom dôsledku totiž majú v rukách silnú zbraň. Ak sa im nebude páčiť, jednoducho nájdu si inú alternatívu.