en en

Európsky ekonomický veľkoklub potrebuje na čele úderku

Publikácie, Európsky ekonomický veľkoklub potrebuje na čele úderku

Michal Horváth – hlavný ekonóm NBS

19.5.2020

Európska centrálna banka (ECB) koná rýchlo, efektívne a má technokratické zručnosti. Ďaleko sa tým vyvyšuje nad iné inštitúcie EÚ. Ťahá eurozónu z každej šlamastiky, lebo politici nevedia alebo nechcú konať. Situácia sa neustále komplikuje a pre ECB to znamená nutnosť prichádzať so stále náročnejšími „fintami“. Testuje tým hranice svojich možností a mnohým sa jej snaženie nie vždy páči. Je osamotená ako Cristiano Ronaldo v portugalskej futbalovej reprezentácii. Ak nebude mať dobrých a agilných spoluhráčov, náš európsky ekonomický veľkoklub veľa slávy nezažije.

S Ronaldom je to niekedy namáhavé. Je to futbalový génius a schopnosti jeho spoluhráčov na neho nie vždy stačia. Vidíme to často, keď hrá v drese portugalskej reprezentácie. Nemožno sa čudovať, že mu už niekedy dochádza dych, ujdú nervy, alebo že niečo z nemožnej situácie pokazí. Mnohí portugalskí fanúšikovia si iste často aj zašomrú: „Načo už toľko kľučkuje?“, „Prečo odtiaľ strieľa na bránu, veď nemá šancu trafiť?“ Pričom relevantnou otázkou by možno bolo „Čo má robiť, keď má takých spoluhráčov?“

Touto otázkou odpovedajú čoraz častejšie aj centrálni bankári vo Frankfurte a inde, keď ľudia krútia hlavami nad najnovšími opatreniami centrálnych bánk.

Riešenie kríz v réžii centrálnych bánk

Globálna ekonomika prechádza v poradí už druhým obrovským otrasom za posledných 15 rokov. Zotavenie z finančnej krízy bolo zdĺhavé a zložité. Odborná verejnosť si z tohto obdobia zapamätá nové mená. Možno nie je náhoda, ako píše vo svojom blogu bývalý viceguvernér Bank of England Paul Tucker, že medzi hrdinami – pozitívnymi alebo negatívnymi – ktorých meno sa bude spájať s obdobím finančnej krízy a fázou zotavenia po finančnej kríze nájdeme prevažne mená centrálnych bankárov: Bernanke, Geithner, Trichet, či Draghi. Pred 100 rokmi po Veľkej hospodárskej kríze dominovali mená volených politikov na čele s Rooseveltom (iniciálmi FDR).

Jeden z možných pohľadov na túto vec je analyzovať, ako sa menilo postavenie a obsah centrálneho bankovníctva za uplynulé storočie, ale minimálne v posledných dvoch desaťročiach. To je prístup Paula Tuckera, ale napríklad aj Adama Toozea v jeho výbornom článku vo Foreign Policy.

Kufrík nástrojov centrálnych bánk obsahuje čoraz viac technického aparátu, cez ktoré sa snažia čoraz priamejšie ovplyvňovať aktivitu konkrétnych subjektov na konkrétnych trhoch. Tie časy sú dávno preč, keď centrálne banky operovali cez jednoduché opatrenia s primárne plošným dosahom.

Opatrenia menovej politiky mali vždy svojich víťazov a porazených a mali aj širšie ekonomické vplyvy. Dokonca, keď sa nad tým človek riadne zamyslí, menová politika funguje práve cez svoje širšie vplyvy. Keď škrtí, aby utlmila infláciu, ľudia menej kupujú a investujú, zanikajú pracovné miesta, čo stláča mzdy a napokon ceny. Keď povolí, lebo výkon ekonomiky slabne, úroky idú dole, aby ľudia míňali. Akurát ekonomické výkyvy bývali menšie a kratšie, nejako sa to v priemere utriaslo a nikto sa týmto nezaoberal.

Rozumiem však ľuďom, ak volajú po návrate do jednoduchšieho sveta. Medzi nich patrí napríklad aj chicagský profesor John Cochrane, ktorý by centrálnym bankám budúcnosti dal iba veľmi úzke ciele a k nim iba jednoduché nástroje. Nerozumiem ľuďom, ktorí volajú po návrate do sveta, ktorý nikdy neexistoval. A to nie len preto, že moja nemčina už po dlhých rokoch v Británii veru pokrivkáva.

Kde sú politici?

Natíska sa tu však aj ďalšia otázka, keď sa snažíme dopátrať k tomu, prečo ekonomickým správam o kríze dominujú centrálni bankári: Kde je dnešný FDR? Kde sú politici?

Ministri eurozóny hľadia na ECB ako spoluhráči na Ronalda a čakajú, že niečo vymyslí. Veď je o toľko lepší v tejto hre a jeho miesto v zostave je nespochybniteľné. Koľkokrát už predsa zabezpečil víťazstvo šikovným uvoľnením pred bránkou alebo strelou z diaľky. Radšej mu prihrajú, namiesto toho, aby sami niečo vymysleli, možno aby nemuseli vysvetľovať médiám ťažké pravdy o svojich slabých stránkach a zlyhaniach. Ronaldo sa potom zamotáva do čoraz ťažších kľučiek, a  keď nedá gól v obkolesení troch obrancov nožničkami od rohovej zástavky, tak sa z hľadiska začína ozývať piskot.

Ale aj Ronaldovi sa najviac darí, keď má „parťáka“. V Manchestri United to bol Rooney, v Reale Madrid Benzema a v JuventuseTurín Higuain. Všetko kvalitní hráči s inštinktom pre správny pohyb a s presnou strelou.

Ako by partnerstvo medzi centrálnou bankou a vládou mohlo fungovať?

Keď FDR dostal USA z Veľkej hospodárskej krízy, spravil 2 kľúčové opatrenia. Po prvé, rozdelil rozpočet na bežnú a krízovú časť. Tá bežná časť naďalej podliehala pravidlám obozretnosti v hospodárení. Krízové výdavky však financoval z dlhu, ktorý sa nikdy nemal konsolidovať. Druhé opatrenie bolo opustenie zlatého štandardu, pričom sa určilo, že centrálna banka bude držať úroky na nule, kým cenová hladina v USA nedosiahne vopred stanovenú hodnotu. Išlo teda o dočasné zvýšenie inflácie, ktoré bolo poháňané novými výdavkami financovanými dlhom. Menová a rozpočtová politika spolupracovali v mene spoločných cieľov. Vo futbale by sme to mohli prirovnať k situácii, keď jeden hráč strieľa priamy kop, kým jeho spoluhráč stojí v obrannom múre, ale na poslednú chvíľu sa uhne.

Výsledkom stratégie FDR bol samozrejme nárast inflácie, ako sa čakalo, ale zároveň sa naštartovala aj ekonomika a rástla životná úroveň Američanov. Nahromadený nový dlh jednak postupne strácal hodnotu vplyvom inflácie, ale hlavne sa ako problém zmenšoval v pomere k veľkosti rýchlo rastúcej ekonomiky. Veľmi pútavo popisujú túto historickú epizódu vo svojej analytickej štúdii Margaret Jacobson, Eric Leeper a Bruce Preston. Podobne by to mohlo fungovať aj v kontexte modernej ekonomiky, ukazuje analýza Francesca Bianchiho a jeho spoluautorov z rôznych centrálnych bánk. K podobným záverom prichádzajú aj Marcus Hagedorn a Kurt Mitman.

Je možné namietať, že by dochádzalo k stieraniu beztak tenkej deliacej čiary medzi menovou a rozpočtovou politikou a k ohrozeniu nezávislosti centrálnych bánk. Hagedorn a Mitman dokonca otvorene hovoria o menovej politike cez rozpočtové nástroje. Ako však upozorňujú Bianchi a jeho kolegovia, keďže splatenie krízového dlhu by znamenalo dlhé bolestivé obdobie z hľadiska životnej úrovne obyvateľstva, skôr či neskôr by sa objavili politické tlaky, aby centrálne banky pomohli nie len s krízovými výdavkami, ale s celkovým dlhom, historickým a aj do budúcnosti. A to by bola skutočná katastrofa. Dokonca navrhujú, že partnerstvo medzi vládou a centrálnou bankou by bolo možné aj formálne zakotviť ako dočasný krízový mechanizmus, kedykoľvek úrokové sadzby klesnú na nulu.

Aká je situácia v Eurozóne?

Spoločným návrhom nemeckej kancelárky Merkelovej a francúzskeho prezidenta Macrona vytvoriť 500-miliardový fond obnovy sa EÚ opatrne priblížila k tejto vízii. ECB je zo svojej strany už dlhšie pripravená. Má nástroje, cez ktoré vie v rámci svojho mandátu zabezpečiť asistenciu. Už skôr deklarovala, že nebude sprísňovať menové podmienky, kým neuvidí jasný rast inflácie k cielenej miere. Doterajšie spoločné iniciatívy na úrovni EÚ boli bezzubé. Uvidíme, aký bude osud francúzsko-nemeckého návrhu v Európskej rade.

Všetky krajiny Eurozóny pritom čakajú výrazné zhoršenie rozpočtovej situácie, najmä ako dôsledok prirodzeného prepadu príjmov a nárastu výdavkov v kríze. Plánované dodatočné injekcie na národnej úrovni sú zväčša slabé. Navyše, spoločné pravidlá, hoci sa aktuálne neuplatňujú, budú za pár rokov nútiť vlády citeľne sekať výdavky alebo zvyšovať dane. Plánuje to robiť aj slovenská vláda. Ak k tomuto prirátame možné problémy vo finančnom sektore, veľa slávy náš ekonomický veľkoklub bez efektívnej spoločnej iniciatívy v dohľadnej dobe nezažije.

Portugalská reprezentácia na čele s Ronaldom získala v roku 2016 titul európskych šampiónov, a to aj tak, že väčšinu finále Ronaldo len dirigoval svoje mužstvo z lavičky náhradníkov. K titulu sa však dostali tak, že väčšina tradičných rivalov buď nebola vo forme, alebo sa ani nekvalifikovali. Napriek tomu som im fandil a tešil sa z radosti mojich portugalských kamarátov zo zaslúženého víťazstva inak aj bez Ronalda celkom talentovaného tímu.

Fandím ECB, aj Eurozóne. Ale v hospodárskej politike by som sa nespoliehal na priaznivé vonkajšie faktory. Chcem vidieť efektívny tandem, ktorý robí všetko pre to, aby euro v globálnom meradle uspelo.

« Spať na zoznam blogov

Chcete vedieť o ďalšom blogu?

Prihlásiť sa na odber