V zime bez kabátu
Martin Šuster – riaditeľ odboru výskumu NBS
15.4.2020
Zima prichádza. The winter is coming. Táto zimná invázia sa spustila začiatkom kalendárnej jari a koronavírus už nakazil 2 milióny ľudí na svete – bude však ešte horšie. V tejto situácii celkom pochopiteľne skoro všetky krajiny sveta uplatnili politiku „bližšia košeľa ako kabát“ a obmedzili či rovno zakázali vývoz kľúčových pomôcok a liekov. Podľa toho aká je tá-ktorá krajina, majú všetci niečo medzi tenučkou roztrhanou košieľkou a poriadnou hrubou flanelkou – ale nakoniec sa všetci budeme v korona-zime triasť bez kabátov.
Na prvý pohľad je politika bližšej košele než kabáta úplne prirodzená. Všetci sme sa potešili, keď Chirana Medical oznámila, že vyrobí 300 pľúcnych ventilátorov prednostne pre Slovensko – aj keď iné krajiny si ich objednali a niektoré aj zaplatili skôr než my. Podobne sa tešíme, že slovenské firmy na čele s Multiplex DX vyvinuli a čoskoro aj vyrobia testy na koronavírus a prvých 100 000 kusov dodajú na Slovensko, do zahraničia iba keby zvýšilo.
Podobne v zahraničí vidíme, ako sa napríklad jednotlivé štáty v USA predbiehajú, ktorý skôr (a drahšie) nakúpi od výrobcov masky, ochranné obleky, či ventilátory. Alebo ako sa USA pokúsili zakázať výrobcovi 3M vyviezť do Kanady už zaplatené respirátory – až do momentu, keď sa ukázalo, že bez subdodávok z Kanady by už ďalšie respirátory nevedeli vyrobiť.
Výsledok je, že Slovensko má ventilátory ale nemá masky a respirátory. Slovensko doteraz zápasilo s nedostatkom testov, čoskoro ich snáď budeme mať dosť, ale môžu nám chýbať odberové sety či ochranné pomôcky. Iné krajiny, ako USA, budú mať respirátory, ale nebudú mať ventilátory, postele, či niečo iné. V konečnom dôsledku skoro nik nebude mať všetko potrebné vybavenie, ale pritom mnohé krajiny si z (oprávnenej) obavy z nedostatku robia zásoby na (ešte) horšie časy.
Príkladom krajiny, ktorá si robí zásoby, sme aj my Slováci. Už teraz máme v pohotovosti 500 ventilátorov, ktoré zatiaľ nepotrebujeme. Najpravdepodobnejšie modely hovoria, že ich ani potrebovať nebudeme – ale my sa aj tak ideme poriadne zásobiť a zvýšime si kapacity až na 1000 ventilátorov. V síce málo pravdepodobnom, ale stále možnom scenári by sme ich mohli v júni potrebovať. Zatiaľ v Taliansku a Španielsku umierajú ľudia, lebo im ventilátory došli. Nám je však prirodzene bližší strýko Janko či teta Anička hoci aj v júni, než Dolores a Giuseppe teraz v apríli.
Politika bližšej košele nakoniec zabije desaťtisíce ľudí na celom svete. Problém je, že z individuálneho hľadiska nemá žiadna krajina motiváciu ustúpiť od tejto politiky ako prvá. Všetci sme v takzvanej väzňovej dileme. Napríklad, ak by Slovensko predalo či požičalo svoje voľné ventilátory do zahraničia – tie ventilátory by určite ušetrili v zahraničí viac životov, ale nám by chýbali. Aj keby sme ich len požičali, ťažko si predstaviť, ako si ich o mesiac vypýtame naspäť a v Španielsku poslušne odpoja svojich ľudí z prístrojov a mašinky vrátia na Slovensko.
Ekonómovia už dlho vedia, že medzinárodný obchod je prospešný pre skoro všetkých. Medzi takou hašterivou skupinou vedcov ako sme my ekonómovia, je to jeden z mála výsledkov, na ktorom sa skoro všetci zhodneme. A je to jedna z mála skutočností, o ktorej sa nám darí presvedčiť aj politikov – preto od 2. svetovej vojny krajiny v krízach nezvykli zavádzať clá a kvóty, ktoré kedysi tak prehĺbili veľkú hospodársku krízu v 30. rokoch. Preto finančná kríza v 2009-om nebola sprevádzaná prepadom medzinárodného obchodu. Až teraz, pri koronakríze, skolaboval medzinárodný obchod so zdravotníckymi pomôckami a liekmi.
Sú dve až tri cesty ako sa dostať zo zajatia väzňovej dilemy. Prvou a najjednoduchšou je uvoľniť obchod s pomôckami a liekmi. Nie za peniaze – to je teraz nerealistické – ale za iné pomôcky a lieky. Môžeme vymeniť PCR testy za odberové sady, ventilátory za respirátory, dezinfekciu za masky. Tie krajiny, ktoré vedia vyrábať aspoň niektoré z dnes tak vzácnych pomôcok – a našťastie aj Slovensko je medzi nimi – si môžu bartrovo vymieňať pomôcky, lieky, či chemikálie. Treba však uvoľniť reštrikcie aspoň na takýto obchod.
Druhou cestou je prestať obchodovať tovary a uvedomiť si, že v skutočnosti potrebujeme službu. Nepotrebujeme testovacie sady ako tovar – potrebujeme informáciu, či je pacient infikovaný. Nepotrebujeme postele, respirátory, či lieky – potrebujeme starostlivosť o ťažko chorých ľudí. Namiesto tovarov by cez hranice mohli ísť pacienti (či ich vzorky). Kým talianske a španielske nemocnice praskajú vo švíkoch, na našich jednotkách intenzívnej starostlivosti máme voľné kapacity. Zatiaľ jediný, kto sa podujal vo väčšom množstve prijať pacientov zo zahraničia, je Nemecko. Nevidím však dôvod, prečo by sme teraz nemohli aj my prijať niekoľko desiatok či možno aj stoviek pacientov z krajín, ktoré sú teraz preťažené. Obsadili by naše kapacity na pár týždňov, ale kým príde obávaný vrchol epidémie u nás, budú naše kapacity znovu voľné. Pritom dobre zaplatení zahraniční pacienti by sa našim nemocniciam určite zišli, preukázaná dobrá vôľa by enormne zvýšila našu prestíž v EÚ aj vo svete a – čisto sebecky – naši traumatológovia by si liečbu ťažkých stavov Covid-19 natrénovali na cudzincoch, nie na našich vlastných ľuďoch.
Poslednou cestou je globálna koordinácia. Alebo aspoň európska. Európska únia predsa vznikla aj na to, aby podporila slobodný pohyb v Európe a zabránila politikám, ktoré viac škodia susedom, ako pomáhajú domácej krajine (tzv. beggar-thy-neighbour policies). Kým počas finančnej krízy v 2009, aj počas dlhovej krízy o dva roky neskôr ukázala EÚ aj eurozóna silu a našla účinné koordinačné mechanizmy, teraz v koronakríze sa nedokážeme skoordinovať.
Pre Slovensko by pritom uvoľnenie obchodu so zdravotníckymi pomôckami mohlo byť obrovskou príležitosťou. Sme jednou z najmenej infikovaných krajín v Európe a tiež sme jedna z najpriemyselnejších krajín na svete. Naša akútna potreba zdravotnej starostlivosti je nízka a s najväčšiu pravdepodobnosťou aj zostane nízka. Naše priemyselné podniky by dokázali preorientovať výrobu na aktuálne veľmi žiadané produkty – ale nie ak budú môcť vyrobiť pár desiatok či stoviek kusov iba pre Slovensko. Ak by však mali perspektívu vyviezť tisíce kusov do zahraničia, investícia do zmeny výroby sa oplatí. Príležitosť potrvá však iba krátko – onedlho zareaguje výroba aj v iných krajinách.